Všetko bolo v poriadku. Podľa ultrazvuku bolo bábätko úplne zdravé. No pôrod bol zvláštny, vlastne ťažký, ako keby sa niečo odvíjalo v podsvetí snov. Narodila sa dievčatko, ale akoby v jej príchode bola zložitá záhada. Tak veľmi, že lekári ma presviedčali, aby som ju nechala osudu, že jej život nebude ničím iným než ťarchou.
Dieťatko spočívalo v inkubátore, zapletená do pavučín nemocničného šera. Keď prišiel manžel na návštevu, hlavný lekár mu hovoril, že dieťa sa nebude dať zachrániť, že bude len bremenom. Dlho stál a mlčal, ako postava na peróne, a potom sa rozhodol, že bude lepšie, ak ju necháme za sebou, aby si neskazil život. Ja som mlčala akosi som klesla do priepasti smútku.
Ale pred prepustením z nemocnice som povedala, že dcéru neopustím. Manžel zbalil veci a odišiel ako tieň z môjho snového bytu. S bábätkom som sa vrátila do prázdneho paneláku, kde steny akoby šeptali. Putovali sme po nemocniciach a ambulanciách, chytali sa každého lúča nádeje. Napokon sa objavili malé výsledky, ako kvapky v studni.
Iné mamy, ktoré mali choré deti, sa mi prihovárali, posielali mi listy plné povzbudenia. Jedného dňa som v nemocnici stretla muža. Povedal mi svoj príbeh: jeho žena ho nechala pre mladého milenca, a nikdy nemali deti, tak trávil dni sám, obklopený len stoličkami v kuchyni.
Pozrel sa na moju dcéru dcéra mala snové meno Bibiána s takou nežnosťou, že mi vytryskli slzy. Pomáhal mi, radil mi, používal svoje kontakty, dokonca mi dal aj eurá. Postupne sme si boli tak blízki, že sme už nechceli byť od seba. Zobrali sme sa ako postavy z rozprávky.
Teraz je moja dcéra takmer úplne zdravá. Je majsterka športu, lieta po tartane ako vták v záhradách Komárna. Máme aj ďalšieho malého chlapca v rodine syna, malého Filipa, ktorý sa smeje snovo, akoby mu v noci klopkali do okna hviezdy.
