Piatok. Hlavná účtovníčka prišla do práce vyfintená, s flašou drahého vína, tortou a balíčkom údenín.
“Dievčatá, po práci neodchádzajte, posedíme trochu a oslávime moje narodeniny,” oznámila.
Všetci sa na ňu vrhli s objatím a blahoprianim. Blahopriala aj Alžbeta. Do firmy prišla ako úplná začiatočníčka, chytala za chyby, no pokladala Annu Michalovú za svoju učiteľku. Anna ju objala a pošepkala:
“Ešte chvíľu popracujem a pôjdem do dôchodku. Teba, Eliško, plánujem navrhnúť na moje miesto. Si disciplinovaná, svedomitá…”
Alžbeta nestihla poďakovať, lebo už prišla ďalšia kolegyňa s gratuláciou.
Prácu skončili skôr, upratali stôl v kancelárii hlavnej účtovníčky, prestreli papierovou obrusou, vyvytiahli, čo bolo v chladničke. Na začiatok oslavy prišiel aj riaditeľ s vedúcimi oddelení. Daroval veľkú kyticu ruží a darček. Rozčúlenie. Alžbeta v tom zmatku vykĺzla z kancelárie.
“Kam to ideš? Veď sme len sadli,” dobehla ju v chodbe kolegyňa a kamarátka Monika.
“Musím ísť, otec je sám doma.”
“Zostaň aspoň pol hodinky, nič sa mu za ten čas nestane,” povedala Monika.
“Neháj ma. Nerád, keď sa meškám, začne sa trápiť, tlak mu stúpne. V jeho veku je to nebezpečné.”
“Čože za vek? Koľko má?”
“Sedemdesiatjeden,” vzdychla Alžbeta.
“To je vek? V tomto veku sa niektorí muži ešte zamilúvajú a ženia…”
“Naozaj, Moni, musím ísť. Ospravedlň ma.” Alžbeta sa otočila, no Monika ju chytila za ruku.
“Zahnala si sa do kúta. Si mladá, žiadny osobný život. Je to normálne? Či tvoj otec nechce, aby si mala rodinu? Vnúčatá?”
“O akých vnúčatách hovoríš? Mám už štyridsaťdva…”
“A čo? Dala si na seba predčasne kríž. Takýmto tempom predbehneš otca… Ospravedlň ma,” zarazila sa Monika, keď uvidela Alžbetin pohľad. “Ale kto ti povie pravdu, ak nie ja? Je chorý?”
“Nie, len starnie, bojí sa zomrieť sám.”
“Nerozumiem ti, Eli. Tvoja matka okolo neho celý život tancovala. A kde je? Teraz ty…”
“Stačí. To je môj život.” Alžbeta uvoľnila ruku a ponáhľala sa po chodbe pre veci.
Monika sa za ňou pozerala so súcitom.
Vonku vonalo jaro, sneh takmer roztál, čoskoro puknú púčiky… Cestou domov Alžbeta zastavila v obchode. Pokladňu obklopoval zástup. Pozrela na hodinky. Čas bol, z práce odišla skôr, domov desať minút, stihne. Upokojila sa.
Doma hlasno sa zula v predsieni, aby otec vedel, že je doma. Doniesla potraviny do kuchyne a vošla do izby. Otec ležal na gauči a pozeral televíziu.
“Tati, som tu. Čo pozeráš?”
Z jeho napätého pohľadu na obrazovku pochopila, že je nespokojný. A kedy vlastne bol spokojný?
“Ako sa cítiš?” trpezlivo spýtala.
“Domov, vidím, sa ti nechcelo. Len zábava na mysli. A mne tlak. Zomriem tu sám, ani si nevšimneš,” zamrmlal a hodil na ňu nepríjemný pohľad.
“O akých zábavách hovoríš? Bola som len chvíľu, zastavila sa v obchode. Počkaj.” Pristúpila ku skrini, vybrala tlakomer a vrátila sa k otcovi.
“Podaj ruku, zmeriam ti tlak.”
Nepohol sa.
“Tati, nebuď ako malé dieťa. Neodporuj.”
Lenčivo natiahol ruku. Alžbeta nasadila manžetu a začala pumpovať hruškou.
“Čo si vymýšľaš? Tlak máš ideálny.”
“Ty nevieš merať. A ja cítim, že ho mám vysoký,” zabručal.
Alžbeta chápala, že nie je mladý, potrebuje starostlivosť, celý život makal na stavbe. Ale to neznamená, že môže celé dni len válať na gauči.
“Zavoláme zajtra lekára?” navrhla.
“Čo oni vedia? Predpíšu tabletky a hotovo. Niet im úžitku.”
Alžbeta odložila tlakomer a išla sa prezliecť. Potom varila večeru a v duchu viedla nekonečný dialóg s otcom.
“Aj ja by som si rada oddýchla. Celý deň sediaA keď si Alžbeta uvedomila, že šťastie si treba brať bez výčítok, naučila sa konečne žiť pre seba.
