Kto by si pomyslel, že dve kamarátky od detstva, Zuzka a Mária, sa môžu pohádať. Ľudia v dedinke si šepkali:
“Čo sa mohlo stať, že sa tak poriadne pohádali? Ani sa nenavštevujú. A keď sa stretnú na ceste, idú okolo seba ako cudzí, ani nepozdravia. A to bývajú hneď vedľa seba.”
Obidve mlčali, takže dedinčania vymýšľali čoraz bláznivejšie teórie. Bábiky pri studni si vymýšľali príbehy, ale jediné, čo vedeli, bolo, že Terezka – Zuzkina dcéra – a Mariin syn Tomáš sa kedysi stretávali. Kamaráti už od školy, no po maturite sa ich cesty rozíšli. Tomáš odišiel na vojnu, Terezka šla študovať do mesta.
Od malička boli Terezka a Tomáš nerozlučná dvojica – do školy a zo školy, po vyučovaní bežali s ostatnými deťmi po ulici, v lete sa kúpali v rieke, a keď vyrastli, chodili spolu na rande a sedávali na brehu rieky.
“Terezka, poď von!” kričal pod jej oknom a ona ako strela vybehla z domu. Vo všetkom viedla reč ona – živá, rázna Terezka, zatiaľ čo Tomáš bol pomalší, tichý chlapec, ktorý si vždy najskôr premyslel, čo povie. Ak navrhla výlet do lesa alebo na rieku, vždy súhlasil. Nikdy neodmietol.
Zuzka a Mária sa poznali od detstva. Hrávali sa s bábikami, na schovávačku, bežali k sebe na návštevy, lebo ich domy boli hneď vedľa seba. Toto priateľstvo pretrvávalo celé generácie – už ich rodičia a starí rodičia boli dobrí susedia. Chodili spolu do školy a vydali sa skoro v rovnakom čase – za kamarátov.
Zuzka sa rozviedla ako prvá, keď mala Terezku tri roky. Jej muž bol násilník, pil a neovládal sa. Ona mu to neodpustila.
“Mária, pozri si ten fialák!” vykríkla raz Zuzka, keď prišla za kamarátkou. “Vyhodila som ho. Nech si ide, kam chce.”
“Urobila si dobre,” odvetila Mária. “Môj tiež nie je žiadna sláva. Včera sa váľal na gauči a keď mu Tomáš zavadil, tak ho tak hrubo odstrčil, že málem narazil hlavou. Keď som sa ho zastala, vyhrážal sa, že nabudúce dostanem ja. A všimni si – nepovedal ‘náš syn’, ale ‘tvoj syn’. Akoby mu nebol otcom.”
Kamaráti sa porozprávali a rozíšli. O pol roka neskôr sa po dedine rozniesla novinka:
“Mária vyhodila svojho muža! Vraj ju mučil žiarlivosťou, že Tomáš nie je jeho. Ale veď je jeho kópia! A Mária bola vždy slušné dievča, nikdy sa s chlapmi nemotala. Vydala sa a hotovo.”
Presne tak to bolo. Muž Máriu psychicky týral, až sa nakoniec aj rozviedla. Obidve ostali samé s deťmi, ale nesmútili. O mužoch už ani nesnívali. Bývalí manželia odišli z dediny a Zuzke s Máriou ostali ich deti – Terezka a Tomáš – ako jediná radosť.
Po maturite Tomáš vystudoval na vodiča, Terezka odišla študovať do mesta. On čakal na nástup na vojnu, ona odišla na internát. Keď prišiel povolávací rozkaz v novembri, Terezka prišla domov, aby ho privítala. Tri dni neodíšli od seba. Potom ho odprevadili na vlak.
Celú zimu Terezka chodila domov a navštevovala Máriu, ktorá jej hovorila, čo Tomáš píše. Ale časom si Mária všimla, že Terezka prestala chodiť. Naposledy bola cez Vianoce a potom v marci úplne zmizla.
“Zuzka, prečo Terezka neprichádza?” pýtala sa raz Mária, keď zašla za kamarátkou.
“Škola, veľa učiva, nemá čas,” odvetila Zuzka.
Apríl prešiel, máj prišiel, no Terezka nikde. Zuzka však raz vycestovala za ňou. Máriu znepokojilo, že kamarátka je odtiaľ nejaká zvláštna – nehovorí, len chodí do práce a späť.
Keď sa Zuzka vrátila, Máriu to hryzlo. Večer za ňou zašla:
“Tak už prestaň tajať! Čo sa deje?”
Zuzka mávla rukou: “Už to aj tak všetci zistia. Terezka sa vydala. Čaká bábätko.”
Máriu to ako blesk porazilo. Vybehla von a v hlave jej hrmelo: “Vydala sa?! A čo Tomáš? Čo teraz bude?”
Okamžite napísala synovi list – plný hnevu, ale aj útechy. Tomáš po vojne domov neprišiel – odišiel s kamarátom na sever. Ubytoval sa na intráku a pracoval. Pracoval tvrdo, bez prestávky, aby zabudol na bolesť, ktorú mu spôsobilo matkino písmo.
Zuzka s Máriou sa prestali rozprávať. Za tri roky prišiel Tomáš domov len raz, a to na pár dní. Pomohol matke, opravil dom, sedel na brehu rieky a odišiel. Terezka sa neukázala vôbec.
“Zuzkina Terezka sa povyšuje, už je mestská a na dedinu zabudla,” klebetili susedia.
Raz za Máriou prišla pošťačka Alžbeta.
“Ahoj, Mári. Zuzka ťa chce vidieť,” povedala.
“Veď my sa nebavíme!” namietla Mária.
“Viem, ale ochorela. Lekárka jej predpísala lieky. Tak ma poslala, aby si zašla. Rozprávať sa s tebou chce.”
Máriu to zaskočilo. “O čom by to mohlo byť?”
Keď vošla do Zuzkinho domu, našla ju ležať naPri posteli sedela Terezka s malým Jakubkom v náručí, a keď sa Tomáš zahľadel do chlapcových očí, ktoré boli presne ako jeho, pochopil, že konečne našiel domov.
