Dnes som mala hrozný deň. Celé ráno som veľa upratovala, kým moja dcéra Natália bola u starých rodičov v malom mestečku pod Štúrovom. Vyleštila som okná, vyčistila koberce a prefíkaná som z každého kúta prach. Vtedy zrazu prenikol ticho telefón. Volala Natálka, jej hlas sa triasol od plaču:
„Mami, pošli po mňa, prosím ťa!“
„Dievčatko, čo sa stalo?“ Znepokojilo mi srdce. „Zavolaj babku!“
Za chvíľu sa ozval hlas mojej mamy, Máriky:
„Mami, čo sa tam deje?“ spýtala som sa takmer vyčítačne.
„Boha, Zuzka! To je tá naša nevesta! To si nevieš predstaviť, čo spravila!“ Mama hlboko nadýchla a začala rozprávať. Moja tvár stuhla od hnevu s každým slovom.
„Tvoja dcéra je drzá!“ vyhlásila Alena, manželka môjho brata s jedovatým úsmevom. „Nauč ju slušnosti! Prišla na návštevu a hneď lezie do cudzej chladničky! Zjedla kúsok torty a jogurty, ktoré som kúpila svojim deťom! Takže buď taká milá a vráť mi peniaze. Večer po ne prídem.“
Vzťah medzi mnou a Alenou nikdy nebol dobrý. Pred siedmymi rokmi sa môj brat Tomáš s ňou oženil a tento výber vyvolal v rodine pobúrenie. Alena bola o desať rokov staršia ako on a mala tri deti z predchádzajúceho manželstva.
„Synček, prečo práve ona?“ vzdychala mama. „Je staršia, s tromi deťmi! Naozaj nemôžeš nájsť ženu vo svojom veku, bez takéhoto bremena?“
„Cudzie deti neexistujú, mami,“ bránil sa Tomáš. „Jej chlapci sú skvelí, už sme si rozumeli. A Alena je úžasná, len ju dobre nepoznáš. Určite by si ju mala rada!“
Ani ja som nechápala jeho rozhodnutie, ale do toho som nechcela zasahovať. Tomáš je dospelý, nech si rozhodne sám.
Prvá iskra konfliktu vznikla, keď Tomáš priviedol Alenu predstaviť rodičom. Mama a otec sa pre syna snažili: pripravili hostinu, kúpili darček. Lenže na konci večere Alena všetkých zaskočila otázkou:
„Už ste si napísali závet?“
Mama zbledla: „Prečo? Ja s otcom sa cítime dobre a plánujeme žiť ešte dvadsať rokov.“
„Len také veci treba riešiť včas,“ pokrčila plecami Alena. „Aby sa vaše deti a vnúčenia nehádali o dedičstvo. Byt máte pekný, v centre mesta, s rekonštrukciou. To musí stáť veľa. Nechceme sa cítiť odstrčení, rozumiete.“
Tomáš sa tváril, že nič nepočul, ale mama mi hneď zavolala:
„Zuzka, predstav si tú drzosť! Prakticky si už rozdeľuje náš majetek! Pýta sa, na koho napíšeme závet! Prečo si Tomáš takú ženu vzal?“
„Nezasahuj, mami,“ odvetila som. „Nech si to vyrieši sám. Každý sa učí z vlastných chýb.“
Svadba bola skromná, čo Alenu rozčúlilo. Po obrade si posteskla svokre:
„Mohli ste sa pre jediného syna viac natiahnuť! To nie je svadba, to je pohreb! Žiadny moderátor, žiadna slušná reštaurácia – len lacná kaviareň, tridsať ľudí a ste spokojní? Ani som si nemohla kúpiť šaty, musela som si ich požičať!“
Mama sa nerozmýšľala:
„A prečo by sme sa mali my s otcom o to starať? Vy ste dospelí, na svadbu si treba zarobiť, nie žobrať u rodiny. Mimochodom, prečo nepomohla tvoja matka?“
„Moja matka je dôchodkyňa,“ odsekla Alena. „Odkiaľ má peniaze? Ale vy s manželom obaja pracujete, neverím, že nemáte úspory!“
Alena sa nehádala len so svokrou. S tou nám to tiež nikdy nevychádzalo. Zjavne mi závidela a každé stretnutie končilo jedovatými poznámkami:
„Ako ti manžel dovolí chodiť do práce takto oblečená?“ prenikavo povedala, pozera na mňa od nôh po hlavu. „Kde vlastne pracuješ? V kaderníctve? Alebo tam obsluhuješ mužských zákazníkov?“
„Čo je na mojom oblečení zlé?“ oponovala som. „Nenosím krátke veci, na rozdiel od teba. A manžel mi verí, takže ma pustiť môže.“
„No neviem,“ uškrnela sa. „Plné pery, dlhé riasy… Vydatá žena by mala vyzerať slušnejšie. Ber si príklad zo mňa – Tomášovi nikdy nedám dôvod na žiarlivosť. Nie, drahý?“
Alena sa preslávila svojou bezohľadnosťou. Žila podľa hesla: „Hlavne, že ja mám dobre, iní nech sa majú akokoľvek.“ Mohla uprostred noci priveAlena vtrhla do bytu bez zaklopania a s pohľadom plným pohŕania vyhlásila: „Dnes tu ostaneš ty, deti idú so mnou, lebo ty si evidentne nedokážeš poradiť ani s jedným dieťaťom.“
