Namiesto seba
Macocha presne videla, že Lenka vôbec nechce ísť za vdovca, a rozhodne nie preto, že mal malú dcéru, ani že bol starší, ale preto, že z neho mala skutočný strach. Jeho pichľavý pohľad jej prechádzal až do srdca a zo strachu jej bilo tak silno, akoby chcelo rozbiť reťaz mrakodrapu. Lenka hľadela stále do zeme a ak aj zdvihla oči, hneď bolo jasné, že sú celé v slzách. Tie jej potom stekali po lícach červených od zahanbenia ako lavína. Ruky sa jej triasli, malé pästičky najradšej by odtlačili macochu a aj jej vybraného ženícha.
A jazyk zradca prekliaty, vypadlo z nej: Pôjdem.
– No vidíš, dohodnuté. Kto by len nešiel do takého domu, k takému gazdovi! Veď svojej prvej žene prach z tváre sfúkol, bola slabunká, vždy len kašľala. Chodili spolu on tri kroky, ona jeden, musela sa zastaviť ako parný stroj, on ju vždy objal, upokojil, nikdy nekričal ako tvoj nebohý otec, čo bol ako besný pes.
Keď čakala dieťa, nik ju poriadne nevidel stále len ležala, a po pôrode vstával k bábätku on, nie ona. Úplne sa stratila, zvädla.
Tak mu hovorila jeho mama.
– A ty si šikovná ako obrázok, on ťa posadí do červenej izby ako v robenej rozprávke. Vieš všetko aj kosiť, aj priasť, aj tkáš. Bola by škoda ťa dať mladému ešte nevyzretí, nerozvážni, hlúposti v hlave, a tento? Tomu do duše vidíš. Ty si ozaj šťastná dievka!
Ja navarím pálenku, posedíme si, ale svadbu on nechce nebudú tancovačky na hnevanie nebohej. Výbavu žiadal neskladať, vraj má doma všetko.
Fedor sa oženil prvýkrát z lásky, hoci vedel, že jeho Viera stále len chorľavela. Mama vravela, že on je chlap ako strom a žena mu treba zdravú, nie takúto krpatú, ale jeho nepresvedčil nik chcel len Vieru a bodka. Dedina si šepkala, že ho začarovali, len by začarovaný človek dobrovoľne obrátil život na trápenie.
Lekári hovorili, že Viera má slabé pľúca, obyčajné prechladnutie jej išlo rovno na zápal, na astmu ktovie, ako by skončila.
Fedor veril, že láskou odženie smrť od manželky, každý deň sa o ňu túlil, opatruje, dúfal, že choroba poľaví. Prvých pár mesiacov po svadbe to tak aj naozaj vyzeralo.
Mladomanželia boli šťastní ako deti, nevedeli sa jeden druhého nabažiť. Lenže keď Viera ostala v druhom stave, akoby jej obrátili telo naruby – slabosť, závraty, nespavosť, nedokázala už nič. Ani vyprať, ani kravu podojiť, ani sa učesať.
Lekári hovorili: to je toxikóza, porodí a bude dobre. Fedor Vieru opatruje s láskou, bez jediného slova výčitky. Zato jeho mama hundrala, že domov si doviedol len starosť. Fedor si ženu chránil, matku k sebe nepúšťal.
Viera nakoniec porodila dcérku a Fedor dúfal, že šťastie sa konečne usadí v ich dome. Aj sa na chvíľu usmialo. No keď sa Viera raz podchladila, už sa nespamätala a slabla im priamo pred očami.
Odviezli ju na nemocnicu, doktor len rázne zahriakol:
– Pľúca jej odchádzajú.
Tak jednoducho, dedinsky. Viera už vedela, že má málo času, a najskôr robila, že nič. Zo seba tlačila úsmev, ktorý bol skôr bolestnou grimasou, pery akoby sa smiali, no oči kričali bolesť aj strach o dieťa.
Vyzerala, akoby sa lúčila pohľadom a prosila, aby si ju takto, usmiatu, navždy pamätali. Jej chudosť, vystúpené rebrá, vpadnutý hrudník, uschnuté ruky, spustené ramená všetko hovorilo jasne, smrť je za dverami.
Tušila, že odchádza, tak si zavolala Fedora.
– Ešte sa nenarodil ten, čo by Božie plány zmenil… Moja láska už nezvláda bojovať, nemám už síl. Prosím, odpusti mne aj malej. Sama som sa narodila na trápenie a uvrhla som to aj na vás.
Fedor vzal jej dlane do svojich a začal ich pomaly bozkávať. Podľa dýchania cítil, že už veľa nezostáva, veľmi chcela povedať ešte niečo dôležité. Zhlboka rozprávala o láske, o starostiach, až napokon prerušila dych a pokojne povedala:
– Vezmi si Lenku. Bude ti dobrou ženou, tebe dobrým mužom, malej mamičkou vie, čo je náročný život má za sebou macochu, nevlastné sestry, ožrana-otca… Ja poznám ich rodinu, aj moja mama tam chodievala, nič jej neujde.
Lenka je jemná, pracovitá, trpezlivá, Ani dcére neublíži, aj teba si obľúbi. Buď k nej taký, ako si bol ku mne. Správaj sa k nej, akoby som v jej tele bola ja tu pri tebe. Prepáč mi tieto slová, ale už nielen pľúca mám čierne, aj dušu mi trápi osud malej. Ty už si rozhodni, tvoja cesta je Bohom daná. Ale ak ublížiš dcére, zo záhrobia ťa preklínam, hovorím ti to rovno.
To posledné povedala výrazne a stisla mu ruku, ako len mohla.
Fedor plakal, oči mu rozmazávali tvár manželky, cítil podľa dychu, ako mu milovaná odchádza. Anjelská tvár s úsmevom hľadela do diaľky, ruka pevne zvierala jeho dlaň.
Fedor ju bozkával od vlasov až po končeky prstov, kvílil, sľuboval, že všetko splní, ako nariadila. Preto asi rok po smrti ženy prišiel požiadať Lenku o ruku.
Macochu na všetko pripravila Fedorova svokra, aj ona chcela svojej vnučke dobrú matku. Sama bola chorá, vedela, že jej veľa neostáva, a pri pohľade na vnučku i na Fedora túžila, aby mali znovu šťastný život.
Nik ju lepšie nepoznal vedela, čo jej zať prežil a za jeho dobré srdce by mu chodila bosá klopať o šťastie k nebu.
Svadobné dohadovanie sa ťahalo ako v hmle. Fedor videl, aké ťažké je to pre dievčatko bez mamy, aj preňho bez gazdinej, rozhodol sa teda splniť ženinu poslednú prosbu. Už dávnejšie si Lenku všímal bola tichá, poslušná, krásna, a niečím neuveriteľne pripomínala Vieru cop, úsmev, chôdza.
Neraz mal chuť priblížiť sa, objal by ju napevno, minútu by len tak mlčal a predstavoval si, že drží ženu.
Lenka nevedela vysvetliť, prečo teda nakoniec na svadbu prikývla. Či už mala dosť byť slúžka macochy, mala dosť vláčenia opitého otca domov a bránenia ho pred útokmi, či ju už urážalo bláznenie macochiných dcér alebo jej bolo úprimne ľúto Fedora a jeho dcéry?
No hneď po prikývnutí pochopila, že čaká na ňu ďalšia skúška zaľúbiť si Fedora a nechať sa ním zaľúbiť.
Po sľuboch si dal Fedor záležať, aby dcéru a Lenku zoznámil.
Viera bola stále doma, každý moment pri dcérke. Každú noc ju muž videl skloniť sa k malej Timejke a šepkať jej, akoby jej dávala rady na ďalší život, naposledy.
Fedor mal vždy slzy na krajíčku, keď si predstavil, čo všetko Viera do malej vkladala. Timejka bola domácka, k cudzím sa nikdy nehrnula. Mama, otec, babka, a ešte jedna nevrlá stará babka, to jej stačilo.
Fedor priviedol Lenku k sebe, nech obzrie Timejku, aby boli spolu aj bez radostnej macochy, ktorá bola šťastná, že konečne zo dvora odchádza krava bez mlieka.
Lenka bola s Fedorom najprv ticho, ale spozorovala, že je milý, upravený, pozorný. Hneď sa jej otvorene spýtal, či nemá svojho chlapca. O poslednej prosbe nebohej ženy ani slovo.
Dom ju ohromil krásny nábytok, všetko vlastnoručne opracované, na stenách vyšité obrazy v drevených rámikoch, všade čisto, veľké priestranné izby. Timejka sa správala k Lenke až rozkošne ani náznak strachu, hneď začala predvádzať hračky, žiadala sa hrať a veľmi sa usmievala. V hre Lenka niekoľkokrát maličkú objala, upravila jej nádherné vlasy, také isté ako mala mama.
– Poď, urobím ti krásny účes, budeš princezná!
Fedor ich pozoroval pri hre a v duši ho zaliala úľava.
Bál sa priviesť Lenku domov, lebo Timejka sa často pýtala na mamu, obzerala z okna, či sa nevracia, a keď niekto vošiel, bežala, že hádam už prišla. Fedor jej všetko chcel vysvetliť, ale trojročná dušička nevie prijať vysvetľovanie ona len chcela mamičku, lásku, nehu.
Fedor si uvedomoval, že čokoľvek urobí, jeho objatia a city nikdy nenahradia tie materské, tú prirodzenú ženu, jej dotyk, pohladenie. Mal obavy, či si Lenku neidealizuje. Ale keď videl, že Timejka je na odchádzajúcu Lenku mrzutá, až sa chystala plakať, zacítil pokoj.
Timejka vzala Lenku za ruku, odviedla ju do svojej izby, odhrnula perinu a začala po posteli radostne poskakovať. Lenka si spomenula na svoj príchod macochy, ako ju neskôr okrikovala kvôli kúsok chleba, ako všetky sladkosti tajne schovala iba pre svoje dcéry, ako Lenke bila ruky za niečo, čo ani nezvládla, ako nosila len po macochiných deťoch staré šaty, alebo ako prikrývala svojím paplónom večne opitého otca.
Pripomenula si aj, ako macocha sľubovala, že ju vydá za prvého, ktorý príde, ako by ju zvierala, až mala pocit ako handra. S hrčou v hrdle si sadla k Timejke na posteľ, objala ju pevne a pritisla sa k nej.
Dcérenka zaspala spokojná ako v bavlnke. Fedor celý zmätený šťastím nevedel, čo povedať Lenke. Spolu si dali šálku čaju, len tak ticho sedeli a usmievali sa očami.
Lenku domov už nepustil.
Žena predsa patrí k mužovi, nie tam, kde o ňu nik nestojí…
