Dážď klopol po streche chaty, keď Zuzana Poliaková počula tichý klepot na dvere. Odložila háčkovanie a napínala sluch. Klepot sa zopakoval – plachý, takmer ospravedlňujúci.
“Kto je tam?” zvolala a priblížila sa ku dverám.
“Otvorte, prosím,” ozval sa slabý ženský hlas. “Zablúdila som…”
Zuzana pootvorila dvere na reťaz. Na prahu stála dvadsaťpäťročná dievčina premoknutá na kost. Tmavé vlasy sa jej lepili na tvár, jesenná bunda bola úplne mokrá. V rukách svírala malú kabelku.
“Bože, si celá premoknutá!” Zuzana zložila reťaz a otvorila dvere. “Rýchlo dnu, prechladneš!”
“Ďakujem,” dievča prešlo prahom a zanechalo mokré stopy na rohožke. “Som Monika. Šla som po chodníku, ale stratila som sa v lese. Telefón sa vybil, vôbec neviem, kde som…”
“Okamžite sa prezleč!” Zuzana sa zanicovala, pomáhala jej zdať mokrú bundu. “Voda z teba tečie! Ako si mohla ísť sama lesom za takéhoto počasia?”
Monika sklopila oči.
“Hádala som sa s priateľom. Vysadil ma z auta a povedal, že si mám nájsť cestu sama. Nevedela som, že je to tak ďaleko od mesta…”
“To je grázel!” Zuzana sa ohradila. “Ako môže dievča vyhodiť v lese! Poď do kuchyne, uvarím ti čaj. Vidím, že sa triešeš.”
Monika vošla do malej, no útulnej kuchynky. Zuzana zapnula elektrický kanvica a vytiahla župan.
“Tu, prezleč sa. Oblečenie povies na radiátor, do rána uschne. A odkiaľ si?”
“Z regiónu,” váhavo odpovedala Monika, vďačne prijímajúc župan. “Pracujem v meste, v kancelárii.”
“Ach, tá dnešná mládež!” Zuzana pokyvovala hlavou. “Za mojich čias mali muži úctu, nikdy by ženu takto neponížili. Ale čo sa dnes deje… Sadni si, ponúkneš sa.”
Zbehla k sporáku, vytiahla vajíčka, maslo a rýchlo pripravila praženicu. Nakrájala chlieb, prinesla domáce zaváraniny.
“Jedz, neostýchaj sa,” postavila pred Moniku tanier. “Vidím, že si hladná. Kedy si naposledy jedla?”
“Ráno len trochu,” priznala dievčina a chmatavo sa pustila do jedla. “Celý deň sme sa hádali…”
“A kvôli čomu?”
Monika na chvíľu umlkla.
“Chcel, aby sme spolu bývali. Ale ja mám prácu, plány. Ešte nie som pripravená. Tak sa nahneval a nadával…”
“Robíš správne, že sa neponáhľaš,” schválila Zuzana. “Ja som sa v tvojom veku ponáhľala a vydala sa za prvého, kto prišiel. Myslela som, že láska všetko prekoná. Neprekonala. Opustil ma s malým synom.”
“Vy máte syna?” spýtala sa Monika.
“Mal som,” Zuzana stmavla. “Dospelý už, má rodinu. Len my sa… nestretávame často.”
Naliala si čaj a zamyslene miešala cukor.
“A vy tu bývate sama?” opatrne spýtala sa Monika.
“Sama. Chatu postavil môj druhý manžel. Bol to dobrý človek, len odišiel príliš skoro. Teraz sem chodím len cez leto, v zime bývam v byte v meste.”
Monika prikyvla, dojedla praženicu. Dážď už ustával, ale za oknom sa stmievalo.
“Počuj, zlatko,” povedala Zuzana, “zostaň u nás do rána. Ráno ťa odprevadím na autobus. V tme a takom počasí nikam nepôjdeš.”
“Ste si istá? Nechcem vás obťažovať…”
“Veď čo! Ja som rada za spoločnosť. V obývačke je pohodlná pohovka, čistá bielizeň. Budeš sa cítiť ako doma.”
Večer sa dlho rozprávali. Monika hovorila o práci v obchodnej firme, o nájme v meste. Zuzana rozprávala o mladosti, sťažovala sa na samotu.
“Kamaráti sa rozišli, niektorí už nie sú medzi nami, iní odišli k deťom,” vzdychla si. “Susedia na chate sú tiež starí, všetci chorí. Je to smutné…”
“A prečo sa nestretávate so synom?”
Zuzanine oči potemneli.
“Neznáša ma jeho žena. Hovorí, že sa miešam do ich vecí. Ale nemám právo zaujímať sa o vnúčatá? Už ma ani na sviatky nepozývajú…”
Ďalšie ráno sa vyjasnilo. Zuzana pripravila Monike cestovnú raňajku a odprevadila ju na zastávku.
“Ďakujem vám nesmierne,” dojimavo vďakovala dievčina. “Zachránili ste ma!”
“To nič! Príď znova, ak budeš chcieť. Zapíš si adresu.”
Monika si zapísala adresu do telefónu a zamávala z okna autobusu.
Ubehlo niekoľko týždňov. Zuzana už na náhodnú hosťu zabudla, keď počula známy klepot.
“Monika!” zaradovala sa, otvárajúc dvere. “Ako sa máš, dievča? Poď dnu!”
“Môžem u vás zostať na pár dní?” opatrne poprosila. “V byte robia rekonštrukciu. Majiteľka povedala, že môžem ísť k príbuzným, ale ja nemám nikoho…”
“Samozrejme! Zostaň, kedykoľvek. Teší ma to.”
Monika sa usadila v malej izbčanke na poschodí. Pomáhala v domácnosti, varila, upratovala. Zuzana bola nadšená.
“Lepšia ako rodná dcéra,” hovorila susede tete Evke. “Vari dobre, vie robiť ručné práce. Takú by som chcela pre syna…”
Dni plynuli pokojne. Monika ráno odchádzala do práce, večer sa vracala. Spoločne večerali, pozerali televíziu, rozprávali sa.
“Vieš čo, Monička,” povedala raz Zuzana, “chcem napísať testament. Synovi nechám byt, ale chatu… možno tebe? Aj tak ju nikto nechce, a ty si tu bola šťastná.”
Monika sa začervenala.
“To nie, Zuzana! Je priskoro na také myšlienky. A je to zlé. Máte syna, vnúčatá…”
“Syn je, ale cudzí. A ty si ako moja dcéra.”
Čas plynul. Monika sa v dome zabývala, akoby tu žila vA keď raz zasvietilo slnko po dlhých dažďových dňoch, Zuzana, už opäť sama v tichom dome, zahliadla z okna zabudnutý župan Moniky, ktorý jej pripomenul, že niektoré srdná zranenia sa nikdy úplne nezahojia.
