Vieš čo, s tým naším papagájom to bola taká fraška, že doteraz sa na tom doma občas pousmejeme, aj keď dlhý čas nám bolo do plaču. Predstav si, deti sa ponáhľali k Váhu sa kúpať, zabudli však zavrieť papagája v klietke. Babka sa vrátila z obchodu, vyvetrala, a pootvárala okná dokorán. No a večer keď sme začali hľadať našu Filoménu (tú zlatú amazoňanku), došlo nám, že je fuč. Preletela cez pol dediny, a odvtedy sme o nej nepočuli.
Tri dni a tri noci sme všetko ostatné nechali tak, a prehľadávali sme chatu aj celú záhradkársku osadu pri Trenčíne. Ale márne. Nikto Filoménu ani len nevidel. Deti si utierali slzy, babka nariekala svoje Ach jaj, ach jaj!, a my s mužom sme sa striedali v obviňovaní raz detí, raz seba.
Naša fúzatá Airedaleterrierka Miki bola v tých dňoch hotová. Toľko žiaľu v jednom psovi len tak neuvidíš. Ožila iba vtedy, keď niekto zazvonil. Hneď skočila do chodby, štekala z plného hrdla, či to náhodou nie je Filoména. A keď zistila, že je sama, stisla chvost, smutne pozrela okolo seba a išla späť na svoj koberec. Štyri roky u nás pri dverách vždy vítal hostí duet štekot a papagájov spev. Filoména vedela štekať tak zručne, že si niekedy človek myslel, že to Miki má dvojičku.
Štekot bol jej prvý papagájsky výčľak. Ešte keď bola celá zelená rozumej aj farbou aj povahou robila si z domáceho kocúra Mura srandu. Prikradla sa k nemu, keď spal zrolovaný na sedačke, a skočila mu ku uchu s riadnym štekotom. Mur vyskočil, zalomcoval fúzy a spustil svoju mňáááu artilériu. Na to už prišumela Miki, a v dome vznikol chaos ako na trhu v Dunajskej Strede.
Mur Filoménu zvládal so stoickým pokojom, aj keď niekedy mal toho asi dosť. Ale Miki svoju fešandu priam zbožňovala. Popravde Filoména jej občas sedela na hlave (a to nie je len slovné spojenie, ale čistá realita), a často jej čítala kázne babkiným tónom: Kto doje tú kašu?, a po teatrálnej pauze, ešte s vážnym pridala: U nás sviňe nežijú!
Miki reagovala presne tak ako deti na babkine prednášky. Teda nijako. Občas, keď Filoména príliš vyrývala, jednoducho si ju z hlavy šmahom zhodila a ešte jej priateľsky olízla chvost.
Strata Filomény bola v podstate osobná tragédia pre všetkých, okrem kocúra. Po pár týždňoch, keď sme si už zvykali na myšlienku, že náš vrabček už domov nevráti, začali sa po dedine rozprávať čudné veci. Vraj v kŕdli vrán, čo rabovali hriadky a sady, sa objavila nová statná a sýtozelená, s červeným zobákom. Drzá bola, krákala a počúvaj toto vraj vedela aj štekať, aj nadávať tak, ako by to povedal človek.
Ten fakt nás skoro úplne dorazil. My sme síce pár peprných slov poznali, ale doma sme si dávali bacha, aby sme to na Filoménu nechrlili. Ale fakt, možno sa to vyslobodená Filoména naučila od nejakých vzdialených vrán. Tak sme opäť rozbehli pátranie.
O desať dní sa na nás usmialo šťastie. Okopávam si paradajky, a zrazu počujem také typické: No, čo je? Pozerám hore, a na višni (medzi hŕstkou čiernych kamarátok) sedí moja Filoménka.
Filomenka, poď ku mne, synáčik môj malý, dá mamka semiačka, volám jemne. Ona zakloní hlávku a uvažuje. Skloním sa bližšie, natiahnem ruku, už som bola skoro pri nej a tu zrazu: He, šuhajovia, vy ste hotoví! vyškriekla v dokonale inom, škodoradostnom tóne a odletela so svojimi novými kamoškami.
Tak si žila voľne až do prvej zimy. Občas zaletela, ibaže na žiadne prehováranie nereagovala a iba si tak mudro povedala a ufrnkla. Začiatkom novembra ju už ľudia vídali sama. Čím ďalej, tým viac visela v našom dvore, ošumelá, zachmúrená, ale stále opatrná.
A vtedy sme vytiahli najviac, čo sme mali Mikinku! Čo jej nahovorila, to už nikto z nás nezistí, ale jedno ráno Filoména naskočila na jej chrbát, napriamila sa ako pánka z bohatých rodín, a spolu vošli do predsiene, ako keby nič. Hrdosť sama.
A odvtedy si dávame oveľa lepší pozor, aby našej Filoménke nebolo doma smutno a všetky okná zavreté, keď vetráme!
