Nájsť vinníka bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Deti leteli k Váhu, až sa im za pätami prášilo, a úplne zabudli zavrieť papagája do klietky. Starká sa vracala z Tesca a v dobrej nálade otvorila dokorán okno veď kto by nechcel pustiť čerstvý vzduch z Chorvátskeho Grobu? Výsledok? Keď sme večer začali zháňať nášho vzácneho zeleného krásavca amazónčeka Fera už bol v ťahu kdesi medzi jahodami a marhuľami.
Tri dni a tri noci sme sa všetci na striedačku naháňali po záhradkárskej osade v Bernolákove, hádzali všetky plány cez palubu a hľadali Fera, nášho miláčika. Márne. Nikto ho nevidel, akurát miestny traktorista povedal, že počul zo stromu niekoho vyzývavo hundrať Aj tebe šťastný deň!. Deti nariekali, starká len vzdychala: Oj, bože, len aby ho nenašli cigáni! My dvaja s mužom sme spúšťali všetky psy, raz na decu, raz na starých.
Oveľa ťažšie však bolo spustiť psa na niekoho priamo naša teriérka Mika bola dolámaná žiaľom. Bez Fera bola mĺkva ako litovská streda. Ak niekto vôbec zazvonil, vybehla do chodby, zabrešala, zastala a s obrovským povzdychom sa vrátila späť na svoj starý koberec. Štyri roky vídala, že každý návštevník je kolektívny zážitok Mika, Fero a ich súzvuk. Fero štekať vedel tak verne, že niekedy Mika vyzerala, akoby papagája chcela poprosiť o súkromné hodiny.
Prvé papagájske kúsky Fero predvádzal s Muskou, našou nezničiteľnou mačkou. Ako sušenka zelený prírastok do rodiny si vyhliadol Musku, a keď driemala zrolovaná ako makovník, Fero jej rovno do uška zašteklil najhlasnejšie ako vedel. Muska vyskočila ako na drátiku s výkrikom mrrau! Mika to vždy išla skontrolovať a zrazu bol z toho celkom sitcom.
Muska Fera nejako trpela, aj keď občas bolo jasné, čo si o ňom myslí. Zato Mika svojho opereného kamoša milovala ozajstne aj doslovne jej Fero často sedel na hlave, niekedy aj tri kolá na jedno popoludnie. Najradšej mudroval babkiným hlasom:
A kto dopapá kašu?!
Potom na efekt urobil drámu, hlasom baletnej pedagogičky pridal:
U nás žiadne svi*e nie sú!
Na Mika to platilo presne tak ako na deti nijako. Keď ju papagáj moc uťahoval, jednoducho ho okúsila jazykom a papagáj prednášku prerušenú.
Zmiznutie Fera pre nás všetkých, okrem Musky, bola tragédia roku. Prešlo týždeň, dva, kým sme si zvykli, že už naše typické papagájčie dobrý deň nečaká za rohom. Len raz sa niečo pohlo: začali sa šíriť reči, že v kŕdli vrán, čo rabujú miestne čerešne v Ivanke, lieta nová posila: trápne zelená s červenou papuľou a pľuje urážky s takou vášňou, že starý slivovik zahanbí aj modlitbu. Dokonca vraj aj niekoho sk… syn stihol okríknuť. Tu už sme si robili starosti fajn, u nás sa doma vie vynadať, ale papagáj za plotom? Asi sa aj on voľne zopol a popri Muskiných blchách nachytal aj dávku nevhodných slov.
Zázrak sa stal až o desať dní. Hrabem sa pri paradajkách, keď zrazu počujem:
No, čo je?!
Na čerešni, obkolesený bandou čiernych frajerok, sedí môj papagáj.
Ferko, poď k mame, prinesiem ti semienka, len poď…
Ferko naklonil hlavu, rozmýšľal.
Ferenka, celá rodina ťa čaká, aj tatko, aj Soňa s Michalom, aj Mika. Poď sem k nám, veď tu je tvoj dom…
Natiahla som ruku, kráčam k čerešni, keď sa zrazu rozľahlo:
No toto, šuhaji moji! ozval sa Fero hlasom predsedu družstva, a odletel za partou.
Fero žil svoju rebelantskú slobodu až do mrazov. Sem-tam preletel okolo, ale dohodnúť sa s ním nedalo. Keď sme ho prehovárali, nech sa vráti do kolektívu, len si pre seba zabľabotal a zmizol vo vetre.
Keď nastala jeseň a v záhradách už nebolo čo zobnúť, začal sa pri dome objavovať čoraz častejšie. Posedával urazený na plote, načepýrený, ale do rúk sa dať nenechal. Nakoniec sme vytiahli tajný tromf: Miku. Čo jej tá nebohá Mika Ferovi narozprávala, vedel len Boh, ale za dve hodinky už vpochodoval domov, hrdo sediac na jej chrbte ako víťaz Tour de Bernolákovo.
