S kremom to začína
S Tomášom sa poznáme už pätnásť rokov. No skutočnými kamošmi sme sa stali až pred pár rokmi, keď sme sa obaja takmer v rovnakom čase rozviedli. Jeho druhé manželstvo skončilo hlasným buchnutím dverí a hádkami. Moje – tichšie, ale aj tak plné otrasov. Nepili sme vodka, neutápali sme sa v ľútosti – len sme šliapali na bicykloch po nábrežiach, premávali lesné cestičky. Bicykle, pot a vietor v tvári. Mužské priateľstvo nespája alkohol, ale túžba po slobode. Takej, aby sme sa nemuseli nikomu zodávať, vysvetľovať ani vláčiť batoh cudzích očakávaní.
Obrovské brušá, ktoré nám kedysi presahovali cez opasok, boli fuč. Sloboda lieči aj od tukových zásob. A tak jedného teplého júlového večera ideme s Tomášom cez park. Zrazu pustí riadidlá, rozpaží ruky, zakloní hlavu a zakričí do celého parku:
„SLOBOOOODA!“
Psy dôchodkýň sa hystericky rozštekali. A on sa len smeje. Taký šťastný, že až závidím.
Žili sme tak celý rok – spokojní, štíhli, nezávislí. Ale raz som zašiel k Tomášovi. Priniesol som mu nový bicykel – pyšnil sa ním, chcel sa pochváliť. Ohmatal som rám, otočil riadidlami, zašpinil si ruky olejom a šiel sa umyť do kúpeľne. A keď som si umýval dlané, zrazu som uvidel malú ružovú nádobku. Ženskú, so zlatým vekom. Krém.
„Tomáš!“ zvolám. „Čo to je? Mažeš sa krémom?!“
Zasmial sa tak, akoby ho práve chytili pri čine.
„To je Zuzkin. Nechala ho tu, aby ho nemusela nosiť sem a tam.“
„Zuzkin? A kto to je?“
„No… Nepovedal som ti?“
Samozrejme, nepovedal. A zbytočne.
Ukázalo sa, že pred mesiacom sa zoznámil s dievčaťom. Zuzka, právnička, buduje kariéru. Príjemná, múdra, sympatická. Občas u neho spí. Nechala tu krém. Zatiaľ len jeden.
„No, je to tu,“ poviem. „Invázia začala.“
„Čo začala?“
„Nechápeš? Je to ako vo filme ‚Vetřelec‘. Najprv – zárodok v tele. Potom vyrastie a zožerie ťa zvnútra. Tento krém je ten zárodok.“
Tomáš mávol rukou. Ale ja som vedel, čo hovorím. Ženy neponáhľajú. Konajú elegantne. Nevtierajú sa s krikom a kuframi. Nechajú tu nádobku. Potom kefku. Potom vankúš. Čakajú, kým sa uvoľníš. A potom… potom si ani nevšimneš, ako je kúpelňa plná ružových vecí, balkón krabíc a srdce úzkostí.
Čoskoro ma Tomáš pozval na návštevu. Na predstavenie. Zuzka bola prekvapivo milá. S náušnicami-puzetkami, upraveným účesom a úsmevom, ktorému sa nedalo neveriť. Upekla pizzu s ananásom – sporná voľba, ale chutná.
Znova som odišiel do kúpelne. Už tam bola ružová kefka a krém na ruky. Náušnice pokojne ležali v mydelničke. Pozrel som sa do zrkadla:
„No, kámo, si nakazený.“
Prešiel ďalší mesiac. Ponúkol som Tomášovi, aby sme išli na našu obľúbenú trasu. Vymýšľal si výhovorky. Prišiel som ho osobne vytiahnuť z domu. Vyšiel v župane, ospalý.
„Miro, aspoň by si zavolal.“
Z izby sa ozval Zuzkin hlas:
„Tomáško, kto je tam?“
On:
„Miro… pumpa… prišiel…“
Zašiel som sa umyť – a hneď som pochopil: koniec. Pánska pasta, holiaci krém a losón sa tlačili v kúte. Všetko ostatné – nádobky, fľaštičky, tuby, vône. A na umývadle – jej náušnice. Neležali ako hostia, ale ako panovníčky.
Odšiel som v tichosti.
O pár týždňov neskôr ma zavolal na pomoc – skladali skriňu. Vyhadzovali nepotrebné veci, presúvali nábytok. Zuzka velila:
„Tak, toto ešte na odpad. Nie, aj toto! Knihy – sem!“
Tomáš sa nejako vlaho pokúšal niečo povedať – ona jeho pokusy preskakovala ako rozhádzané ponožky.
„Počuj, nepotrebuješ bicykel?“ spýtala sa ma. „Leží nám na balkóne a zaberá miesto.“
Vtedy som to uzrel celé. Tomášova sloboda bola mŕtva. Už neexistovala. Najprv – nádobka od krému. Potom – celý dom. Potom – balkón. Potom – srdce.
Muži! Ak si ceníte svoju nezávislosť – nevpúšťajte ženy do svojho priestoru. Ani o milimeter. Všetko začína „nevinným“ krémom. A končí tým, že ani neviete, kto ste, odkiaľ ste a prečo máte v skrini župan s čipkou.
Prešiel rok. S Tomášom sme si písali len zriedka. Jazdil som sám. Bolo mi smutno. Ale mal som to najdôležitejšie – slobodu.
A potom som stretol Petru. Všetko šlo podľa klasiky. Je milá, láskavá, nič nežiada. Len raz, skromne, takmer šepotom:
„Môžem si nechať u teba krém? Aby som ho nemusela nosiť?“
A ja som nepovedal „nie“. Pretože som bol zamilovaný.
Teraz je to definitívne. Vírus je spustený.
A ja cítim, že môj pád je blízko.
Odpusťte mi, bratia.
Zbohom.
