Zuzana zatvorila súbor a poslala ho na svoju pracovnú e-mailovú adresu. V pondelok ho v kancelárii otvorí, vytlačí, dá pečiatku a odovzdá správu. Hotovo! Sloboda!
Pracovala ako účtovníčka v malej bratislavskej firme. Práca bola náročná, ale plat dobrý, navyše kancelária bola len pár minút od jej bytu. Netrávila čas v premávkach, tlačenici v MHD. Mohla sa prejsť do práce, nadýchať čerstvého vzduchu.
Účtovné oddelenie bolo čisto ženské. S nikým sa nespriatelila. Väčšina žien mala rodiny, deti, zatiaľčo Zuzana bola sama. Ak ju niekto požiadal o pomoc, aby prebrala časť jej práce, nesprácala sa. Prácu si brala domov, pracovala večer a cez víkendy, ako práve teraz.
V sobotu ráno vstala skoro, hneď sa posadila k notebooku, ešte raz všetko skontrolovala a súbor poslala. Teraz sa mohla upraviť, raňajkovať a potom… Čo bude robiť ďalej, jej prerušil telefonát.
“Zuzana, ahoj!” ozval sa radostný ženský hlas.
“Ahoj,” odpovedala opatrne. “Kto to?”
“No, ty dávaš! To som ja, Mária!”
“Mária?” nedôverčivo sa spýtala. “Si v Bratislave?”
“Ešte nie, ale blízko,” zasmiala sa.
Zuzana nevedela, čo povedať. Najmenej čakala, že uslyší hlas svojej bývalej školský kamarátky. Po jej zrade pred pätnástimi rokmi spolu nekomunikovali. Teraz ľutovala, že si nezmenila telefónne číslo.
“Zuza, v Bratislave nemám nikoho okrem teba,” prerušila nepríjemnú pauzu Mária. “Môžeš ma stretnúť? Prosím. Dlho som rozvedená s Mišom. Chcem začať nový život.” Jej hlas znel zúfalo a vinné.
Zuzana sa s bývalou priateľkou stretnúť nechcela. Ale toľko rokov prešlo, všetko už bolo prekonané. A navyše, trochu noviniek z rodného mesta by nezavadilo. Dobre. Stretne ju, odvedie, kam bude potrebovať, a hotovo.
“O koľkej príde vlak?” spýtala sa bez nadšenia.
“O dvadsať minút. Prídeš?” Máriin hlas znova ožil.
“Autobusom mi to trvá dvadsať minút, potom električkou. Aspoň hodinu. Počkaš na mňa? Ak áno, nechoď nikam, čakaj v hlavnej hale.” Zuzana počúvala svoj vlastný hlas a neverila, že ide stretnúť túto ženu.
“Budem na teba čakať,” sľúbila Mária.
Zuzana so ľútosťou pozrela na vychladnutý čajník, umyla sa, rýchlo sa upravila, obliekla a vyšla z bytu. Bývala v malej garsónke v Petržalke. Pre jednu stačila, bola lacná.
Keď vošla do hlavnej haly stanice, strnula. Ako nájde Máriu medzi toľkými ľuďmi? Videla ju naposledy pred pätnástimi rokmi, spozná ju? Kráčala stredom haly, aby ju bolo všade vidieť.
“Zuza!” zvolal radostný hlas.
Od stánikov k nej pribehla Mária – poznateľná, no zmenená. Pridala na váhe, prefarbila si vlasy, výrazný make-up ju staril, ale Zuzana ju okamžite spoznala.
Mária ju prudko objala.
“Konečne. Už sotva stojím.” Chytila Zuzanu pod pažu a vliekla ju ku kiosku, kde stál jej kufor a veľká taška.
“Takto nenechávaj veci, mohli ti ich ukradnúť,” povedala Zuzana, len aby niečo povedala.
“Neukradli. Peniaze a doklady mám pri sebe.” A Mária poklesla pohľadom na svoje poprsie.
Zuzana pokrútila hlavou a rozhliadla sa. Nikto si ich nevšímal.
Mária naložila tašku na kufor a spýtavZuzana sa hlboko nadýchla, zatvorila oči a povedala: “Dobre, Mária, ale tentoraz to bude inak,” a s tým ju pevne vzala za ruku a vykročila s ňou von zo stanice, rozhodnutá už nikdy nedovoliť, aby jej minulosť ovplyvnila budúcnosť.
