Najlepšia priateľka
Ľubomíra, beriem si, povedala Viera so zahanbeným úsmevom, svadba bude budúci piatok. Prídete? Rada ťa uvidím.
Si si so mnou žartuješ? Za koho? Tak náhle? u Ľubomíry sa vnútri ochladilo od tej správy, akoby ju najbližšia priateľka zradila.
Ani nečakala, aké to bude bolestivé. Vždy sa súcitne pozerala na nevzhľadnú Viera a pochybovala, či nájde niekoho, kto ju vezme za manželku.
Prečo takto náhle? My sme už pol roka známi s Jánom, odpovedala Viera.
A ty si mlčala? Kto je on? Ja ho ani nevidela. Kde si ho schovávala?
Schovávala? zasmiala sa Viera. Pracujeme spolu. V práci sme sa hlavne stretávali a rozprávali. Nikdy som to neočakávala. A on mi navrhol a ja som súhlasila!
On je tiež maliar, ako ty? posmešne stiahla pery Ľubomíra.
Ján vie všetko. Vedie firmu, ktorá sa zaoberá stavebným odvetvím, kde ja pracujem.
Ľubomíra zadržala dych. Nevedela, čo povedať. Pozerala na priateľku a snažila sa zistiť, či to nie je len hra.
Viera však vyzerala pokojne a bolo vidieť, že si to neberie ako žart.
Študovali spolu na jednej škole od šiesty triedy. Ľubomíra vždy v niečom vynikala.
Učivo jej išlo ľahšie, bola peknejšia, štíhlejšia, obliekanie jej išlo lepšie a chlapci ju obklopovali. Viera zostávala bez povšimnutia. Ľubomíra ju ľúbila, cítila, že osud a život ju súcítia.
Nemala ani tvár, ani postavu, na ktorú by mohla byť hrdá. Študovala slabšie a po deviatej triede sa vydala na smer murovačštukovač.
Nie je tu zaujímavejšia povolanie? prekvapila sa Ľubomíra. Môžem sa preorientovať, prejsť na inú špecializáciu?
Prečo? Moja mama celý život stavala maliarom. Tak som to vzala aj ja.
Celý život v špinavých oblekoch? Nie! Nechceli ste radšej modernú, dobre platenú prácu? Sadnúť sa v čistom kancelárskom priestore medzi kultúrnych ľudí? Ja idem študovať dizajn.
V dizajne nič neviem. Štukovať a maľovať som mame už veľakrát pomáhala. Páči sa mi to. Veľa vecí už ovládam, aj tie svoje múdrosti. A navyše, s mojimi známkami sa na univerzitu nedostanem.
Ľubomíra tiež nešla na vysokú školu, ale nevzdala sa. Najprv dokončila vysokú školu a potom sa dostala na dizajn na základe svojich bodov.
Aj keď ich cesty v štúdiu sa rozišli, dievčatá sa často stretávali a udržiavali si priateľstvo.
Ľubomíra bola veľmi spoločenská a často zvádzala Vieru na zábavné spoločnosti. V jej tieni Viera vyzerala veľmi výnimočne a získavala veľký úspech u chlapov.
V tejto svojom šarmu Ľubomíra neverila, že sa vydá za pekného, zabezpečeného a perspektívneho muža.
A potom prišla taká správa Ako to tak dopadlo? Kde je spravodlivosť? Záhadná Viera sa rozhodla ju prekonať!
Takže prídeš na svadbu? opäť sa pýtala.
Samozrejme. Určite! rozhodne odpovedala Ľubomíra. Poznám aj ženícha?
Samozrejme.
***
Ľubomíra dúfala, že Ján bude strašný hrebeňatý starý chlap, ktorý sa o Viera vydá len kvôli úsporám na úprave kabín v nových vilách. Všetky peniaze v rodine zostanú, bolo by to výhodné.
Avšak, naopak, Ján bol síce nie veľmi štíhly, ale celkom sympatický a veselý mladý muž s bradou.
S očarovaním sa pozeral na svoju snúbenicu, ani si nevšímal nikoho okolo.
Ľubomíra na svadbe neustále obchádzala svoju priateľku, snažiac sa upútať pozornosť ženícha. Mladí sa však pozerali len na seba a jej snahy nevideli. To však zaznamenala svadobná matka.
Čo hrabeš s očami? zatlačila Ľubomíru k Márii Hronovej. Pozri, som obyčajná robotníčkasedliacka, rýchlo ti ostriem prebytočné vlasy.
Nerozumiem, o čom hovoríte?
Ty všetko rozumieš. Nepoviem ti to dvakrát.
No, ja som svadobná, nie taká ako váš zať, zmlátila Ľubomíra, čoskoro sa aj ja ožením.
Tak nechajte sa s ním hrať, usmiala sa Mária. Celý večer sledovala Ľubomíru, strážila šťastie svojej dcéry.
Ľubomíra však nemohla nájsť pokoj. Jej pýcha bola hlboko zranená.
Nedávno sa rozviedla so svojím posledným priateľom a nedokázala získať ani jedného slobodného chlapíka z rodičovskej rodiny.
Viera si zase podkopala skvelého chlapca. Ten ju však prijal preto, že tam nebola Ľubomíra! Inak by práve Viera nebola na mieste svadobnej neveste.
Po svadbe mladý pár nasťahoval do Jánova bytu a Ľubomíra sa stala častou návštevníčkou tejto rodiny.
Snažila sa ukázať starostlivosť o priateľku, ktorá už mala nádej, ale v srdci chcela vzbudiť záujem jej manžela.
Ján často chýbal do práce. Viera trpela silným toxikózom. Ľubomíra sa v ich byte cítila čoraz sebaistejšie.
Poď, uvarím obed, ponúkla Vieri, vyháňajúc ju z kuchyne. Ak tak reaguješ na vône.
Skutočne nemôžem ani pozerať na jedlo, potvrdila Viera. Už som požiadala Jána, aby išiel do kaviarne, kým toxikóz neprejde.
Kaviareň je fajn, ale drahá, domáca strava je vždy lepšia. Neboj sa, všetko urobím.
Presne načas Viera porodila dcéru Máričku. A opäť sa ukázala užitočnosť Ľubomíry.
Babičky oboch ešte boli mladé a pracovali, prichádzali len cez víkend.
Ľubomíra ešte študovala na univerzite a s ľahkosťou vynechala prednášky, aby využila situáciu a získala Jánovo srdce.
On však zostal lhostajný k jej čarom, čo ešte viac podnecovalo jej úsilie.
Odpočinúť si, idem sa prejsť s bábätkom, nabádala Viera. Pojdem na prechádzku s kočíkom, je to dobré pre čerstvo narodeného.
Viera nepripúšťala námitky. Bola veľmi slabá po pôrode. Ľubomíra tak upravovala prechádzky podľa Jánovho návratu z práce.
Pozri, Máričko, kto to prichádza? Tvoj otec. Pozri, usmieva sa.
Ján samozrejme prišiel, pozrel sa do kočíka.
Nespí? Ahoj, Márička! Ahoj, Ľubomíra, kde je Viera?
Asi spí. Pôrod bol ťažký, ramená úzké, postava mala problémy. Pomôžem, sme priateľky. Poďme ju nakŕmiť, uvaril som chutný guláš.
Napriek všetkému Ľubomíra zostala len priateľkou Jána. On pokračoval v obdivovaní svojej manželky a k nej bol len zdvorilý.
Rozhodla sa zvýšiť úsilie, častejšie prichádzať a dlho zostať. Jedného dňa však uviazla s Máriou Hronovou.
Čo tu robíš? obviňovala ju Viera po práci. Viera, že ťa niekto spravuje?
Mami, čo to chceš? Ľubomíra mi veľmi pomáha. Sama by som to nezvládla.
Najala si ju ako domáca pomoc, čo? Nemáš žiadny rozum? Bez muža chceš zostať?
Prečo mi stále nadávate? rozhorčila sa Ľubomíra. Len pomôcť chcem.
Viem, čo chceš. Nedávno sa narodila. Videla som na svadbe, ako sa pozerala na Jána. Choď, kým môžeš
Matka doslova vytlačila Ľubomíru z bytu.
Nebuď naivná, nadávala jej dcéra, nevedela si, kam to povedie.
Muži sú slabí. Nemáš čas sa zotaviť, keď ťa matkasamota zrazí.
Ak odíde, neznamená to, že ma neľúbi. Nepôsobím silou. Podľa mňa sa mýliš, zbytočne som ťa urazila. Skutočne mi veľmi pomáhala.
Si hlúpa dievčina. Nepočúvaj matku, neplač neskôr. Vyhodi ju!
Ona už aj nepríde, smutne vzdychla Viera.
Ale mýlila sa. O niekoľko dní neskôr Ľubomíra prišla neskôr, ako zvyčajne, keď všetci boli v práci, a nikto nemohol prekážať jej plánom.
Viera práve kolísala bábätko a hladila bielu bielizeň v veľkej miestnosti, snažiac sa nevyrušiť.
Bála som sa, že už neprídeš. Nezlob sa na matku, je to moja panikárka, Viera sa cítila vinná po hádke, ktorú spustila matka.
Ľubomíra si sadla na pohovku, prekrížila nohy.
Tvoja matka povedala pravdu, prikryla oči. Len to nevidíš. Alebo sa tváríš, že nevidíš.
Sme s Jánom už dlho spolu, len sa bojí ti priznať. Žalí ťa, biedna, kravacia. Myslíš si, že niekto sa do teba zamiluje?
Pozri sa na seba! Tri chlpy v piatich radoch, nohy ako koňské rohy. To si ty. Kráska! Haha! A rozum ti chýba. Maliarka!
Na čo ti je? Oženil sa so mnou len z ľútosti. A pritom z úžitku, mať vlastnú maliarku doma, keď vedie stavebný byznys.
Bože môj Zastav sa, Ľubomíra, šepkla Viera bielymi perami, prosím, mlč.
Dlhé som mlčala, ale teraz nemôžem viac. S Jánom čoskoro bude dieťa. A on miluje len mňa. Tak ho pustite, neškodte.
Viera bezradne pozerala na dvere spálne. Ľubomíra tiež obrátila hlavu. Stáli v neistote, nevedeli kam utecť.
V dverách stál Ján. Prišiel na obed, chcel si trošku odpočinúť a nečakane sa stal svedkom drzého scény.
Po tiichu pristúpil k Ľubomíre, objal ju za ramená a odvážil k východu. Ona poslušne šla s ním, ohromená jeho nečakaným príchodom.
Počkal, kým si nasadla topánky, otvoril dvere a natiahol ruku, ukazujúc smer. Vyšla z bytu, zmätkom sa rozhladla.
Nechaj to, povedal. Neukračuj sem viac.
Zavrel dvere a vrátil sa do izby k plačúcej Vieri.
Nevypočuj žiadne slovo, povedal prísne, ako nikdy predtým. Medzi nami nič nebolo a nemohlo by to byť. Nie som ti potrebný, nie som v mojom vkuse.
Ani tomu neverím, vzlykla Viera. Prečo ma tak nenávidí?
Len závidí, to je jasné. Zobral ju na ramená a odniesol do spálne, aby ju utíšil a znovu potvrdil svoju oddanosť a lásku.
Presne po deviatich mesiacoch v tejto šťastnej rodine sa narodil Sára, ktorý pripomínal otca.
Kde je Ľubomíra, Viera už nevedí. Ani ju nezaujíma. Už nepotrebuje ďalších pomocníkov.
Život nás učí, že skutočná hodnota nespočíva v závisti ani v súťaži, ale v úprimnosti, úcte a vďačnosti k tým, ktorí sú nám blízki.
