Najlepší manžel je ten, ktorého nie je
Zuzana už dávno prestala veriť v zázraky. Po rozvode uplynulo šesť rokov. Šesť nekonečných zím, jari, liet a jesení. Jej dcéra už rok vydatá odišla do Bratislavy, volala len zriedka a rozhovory sa obmedzili na „mama, všetko je v pohode“.
Ale o Zuzaninej pohode sa nikto nepýtal. Má len štyridsaťdva – vek, keď žena kvitne, učí sa znova dýchať. Ale komu je tento rozkvet treba, ak ho nemá s kým osláviť?
Vedela všetko – varila výborne, zavárala uhorky a paradajky tak, že susedia slintali. Balkón bol zasypaný pohármi s konzervami ako výstava jej samoty. „No nech nehnijem v týchto štyroch stenách, krásna ako som!“ žartovala s kamarátkami. A tie v odpoveď: „Nehni! Hľadaj! Pozri, koľko chlapov je okolo!“
A niekto z nich šepol: „Choď do zoznamovacej agentúry. Hovoria, že tam vyberajú tých dokonale vhodných. Volá sa to pekne – ,Najlepší manžel‘.“
Zuzana skepticky frflala: „To je smiešne. Ako v obchode – vyberaj, vyskúšaj, vráť!“ Ale potom si spomenula na svoj vek a na babičkine hodiny, ktoré tikali ako večnosť. A šla.
Privítala ju žena v červenom sáčku a okuliach v tvare sŕdc.
„Všetko je u nás seriózne,“ usmiala sa. „Vyberáme kandidátov, na týždeň ich poskytneme. Ak ti vyhovuje, necháš si ho. Ak nie, vrátiš.“
„Čože, doslova ,poskytneme‘?“ pozastavila sa Zuzana.
„Áno! Bude bývať s tebou. Hneď vidíš, či je pre teba ten pravý. Šetríme čas. Nemáme tu žiadnych psychopatov, testovanie je prísne.“
Zuzanu to nečakane nadchlo. Vybrali si päť mužov. Zaplatila. Prvý mal prísť už večer.
Vytiahla zo šatníka zelené šaty – „farbu nádeje“, ako hovorávala mama. Nasadila náušnice s kamienkami, ktoré schovávala v starej krabičke od parfému. V srdci jej búšilo niečo medzi vzrušením a strachom.
Dzín! – zazvonilo. Zuzana sa pozrela na vrátka. Ruže. Obrý kytice. Srdce jej zableštilo. Otvorila dvere. Muž bol pekný ako na fotke, v obleku, s isteným úsmevom. Sadli si k stolu, jedlo bolo pripravené – šaláty, mäsový závitok, torta…
Ochutnal šalát – zostaril sa:
„Trochu slané.“
Mäso –
„Tuhé.“
Víno –
„Čo je to za lacný šrot?“
Potom vstal, prešiel sa po byte a s výrazom kritika poznamenal:
„Drobné zariadenie. Kuchynu treba prerobiť.“
Zuzana uchopila kyticu a pokojne ju podala naspäť:
„Ruže nemám rada. Prajem pekný večer.“
Tej noci trochu poplakala. Bolo to horké. Ale pred ňou boli ešte štyria.
Ďalší večer prišiel druhý. Tiahol po ňom alkohol.
„Už si začal pripitovať na známost?“ opatrne sa spýtala Zuzana.
„Nechaj tak! Zapni telku, zápas ide!“
„Pozri si ho doma,“ surovo odvetila a zavrela za ním dvere.
Tretí prišiel o dva dni neskôr. Žiadna krása, v špinavých topánkach a ošúchanej bunde. Zuzana mala chuť ho ihneď obrátiť, ale z slušnosti sa rozhodla ho nasýtiť.
Jedol rýchlo, s potešením. Chválil každé jedlo. A keď ochutnal zavárané uhorky, vykríkol:
„To je majstrovské dielo, žena! Tak som ešte v živote nejedol!“
Tikot babičkiných hodín upútal jeho pozornosť.
„Čo je to za vreskot?“
O chvíľu už stál na stoličke s imbusom. Za pätnásť minút hodiny tikali ako hodinky. Zuzana na neho hľadela a myslela si: „To je on. Môj človek. Nie krasavec, ale zlaté ruky. Tretí kandidát – šťastné číslo.“
Večer vyšla z kúpeľne v obľúbenom bielom prádle. A on… už spal. V oblečení. Na boku. Chrápal. Ako traktor v mraze.
Zuzana bojovala s chrápaním celú noc – vankúšmi, prehadzovaním, tichým nadávaním. Nepozerala ani minútu. Ráno –
„Tak čo, večer už prídem s dedincom?“
„Nie. Prepáč. Si milý… ale nie.“
Štvrtý vyzeral ako zo starého filmu – brada, gitara, pohľad slobodného ducha. Zapálil si hneď v kuchyni, popol odhádzal do kvetináča.
„Hneď hovorím: milujem slobodu. Nevolaj mi stokrát, nepýtaj sa, kde som, kedy sa vrátim. A vôbec – milujem ženy.“
„A ešte aj po babách, čo?“ upresnila Zuzana.
„A čo je na tom? Som muž alebo nie?“
Po jeho odchode vetrala kuchyňu celý večer. Hlava ju bolela ako po kocovine. Cítila sa, akoby jej vysali život. Ani riady neumyla. Spala ako zabitá.
Ráno slnko. Ticho. Žiadne kroky, hlasy, pachy cudzieho tela. Len Zuzana, šálka kávy a vrabce za oknom.
„Ako je dobre sama…“
A vtom zazvonil telefón:
„Zuzana Michalovna! To je agentúra ,Najlepší manžel‘. Dnes by k vám mal prísť piaty kandidát. Verte, tento je určite ten váš!“
„Môžete ma vyškrtnúť!“ zakričala do slúchadla. „Vymažte ma z databázy! Najlepší manžel je ten, ktorého nie je!“
A s takou úľavou, s ozajstným šťastným smiechom roztvorila závesy, akoby otvárala nové ráno svojej slobody.
Niekedy je najväčší dar práve to, čo nemáme. A sloboda je hodnota, ktorá sa nekúpi ani za všetky pokusy o lásku.
