Konečne si Tomáš a Zuzana kúpili vlastný byt. Dlho túžili po tomto okamihu, ich dcérke Marike už takmer päť rokov, a stále sa potulovali po prenajímaných bytoch.
“Tomáš, som taká šťastná,” povedala Zuzana ráno po prvom prebudení v ich novom byte a pritúlila sa k manželovi. “Spím vo vlastnom byte, teda v našom, to je predsa šťastie,” hovorila s dojatím.
“Tiež som rád,” odpovedal manžel pokojne, vždy bol oveľa striedmejší než Zuzana.
Táto jeho vyrovnanosť im mnohokrát pomohla, lebo Zuzana bola príliš citová, a on jej nenápadne miernil emócie. Na tom, a samozrejme na láske, ich manželstvo stálo.
“Áno, je to tak,” pokýval hlavou Tomáš, “ale ešte nás čaká rekonštrukcia. Byt je v takom stave, že…”
“Jasné, súhlasím, ale čo ťa trápi? Spravíme rekonštrukciu a budeme žiť šťastne. Lenže na ňu potrebujeme peniaze, a my sme všetko dali do kúpy bytu,” rozprávala sa Zuzana.
“Počuj, možno by sme si mohli zobrať úver. Keď sa nám podarilo kúpiť byt bez neho, na rekonštrukciu by sme si mohli požičať. Bude to určite suma, a podľa toho, ako pozerám spálňu, nie malá.”
“Och, zase úver. Auto sme splatili,” mrzuto odvetila Zuzana. “Na druhú stranu, kde inde zohnať peniaze? Rodičov sme už obťažovali s kúpou bytu, pomohli, za čo im sme vďační. Teraz sa musíme spoliehať len na seba. Dobre, súhlasím, vezmime si ten úver.”
“Požičajme si, spravme rekonštrukciu, a potom už budeme voľní. Aj na dovolenku pôjdeme,” sníval Tomáš a Zuzana mu pritakávala.
Rozhodli sa zobrať úver na rekonštrukciu. Ten byt už dlho nezažil opravu. Zuzana si vždy myslela:
“Ak raz budem mať vlastný byt, presne budem vedieť, ako ho zariadiť.”
A konečne sa jej sen splnil. Lenže všetko bolo oveľa zložitejšie, ako si predstavovala. Dokonca si už aj požičali peniaze.
Byt nebol malý, trojizbový, s veľkou kuchynou, presne ako si Zuzana želala. Nesnášala úzke kuchyne, kde sa všetci navzájom podrážajú. Marika mala vlastnú izbu a tešila sa, že tam bude mať svoje hračky a bábiky.
Zuzana mala veľa nápadov, ale realizácia jej vízií vyžadovala takmer revolúciu. Veľa veci trebalo prerobiť. Jej sny narážali na drobnosti – dvere boli zle umiestnené a prekážali pri rozmiestňovaní nábytku, potrubie trčalo tam, kde nemalo.
“Tomáš, nevieš, koľko stojí služby dizajnéra?”
“Veľa, Zuzka. Dizajnéri si účtujú príliš, to si nemôžeme dovoliť,” pokojne odpovedal manžel.
Celý večer sedeli na podlahe a vyberali farby na steny. Rozhodli sa pre smotanový odtieň, teplý a útulný. Na sobotu si dohodli návštevu obchodu Domové potreby, aby nakúpili materiál.
V piatok však Tomáš prišiel z práce nadšený.
“Zuzka, dnes sme s chlapmi riešili rekonštrukciu. Neveríš, ale Mišo mi odporučil jednu dizajnérku, dokonca robila interiér nášmu riaditeľovi.”
“Tomáš, veď si sám povedal, že dizajnér si nemôžeme dovoliť,” ochladila jeho nadšenie manželka.
“Práveže áno. Mišo povedal, že ak sa naňho odkážeme, zľaví nám. A náš byt nie je až taký veľký. Vraj by to bolo okolo sto tisíc.”
“Čoo? Sto tisíc len za to, aby nám povedala, kam čo dať a akou farbou namaľovať steny?” zhrozila sa Zuzana.
“Ticho, Zuzka! Však budeme mať dokonalý byt s autorským dizajnom,” upokojoval ju Tomáš. “Ak chceš žiť krásne, treba do tej krásy investovať. Dobre, dal som ti nápad, premýšľaj. Ak budeš súhlasiť, zavolám Mišovi.”
Lákadlo veľkého – žiť v krásnom byte – bolo silné. Zuzana premýšľala a nakoniec súhlasila. Dizajnérka Erika prišla už na druhý deň.
“No tak, byt nie je veľký, tu sa veľa neurobí,” prešla si byt a zamyslela sa.
“Ja už mám nejaké nápady,” nesmelo vložila sa do rozhovoru Zuzana. “Len neviem, či sa podarí ich realizovať. Tam by som chcela stoliť skriňu,” ukázala na miesto.
Erika okamžite reagovala:
“Nie, neradím zatažovať priestor. Toto nie je vhodné miesto pre skriňu. Teraz to vyriešim,” zamyslela sa.
Chodila po byte, Zuzana a Tomáš za ňou. Navrhla svoje riešenie. Nelíbil sa jej laminát, ktorý si manželia položili, ale ten odstrániť nechceli. Čo jej vadí, Zuzane sa páči a pohodlne sa po ňom chodí.
“Laminát by sa dal nahradiť dlažbou a pridať kovové prvky. Bolo by to štýlové. Dobre, chápem, že podlahu necháme tak. Teraz sa zameriame na osvetlenie a celkovú farebnú schému. Tento lustr treba zmeniť, sem sa nehodí,” rozhodne povedala Erika.
Zuzana však cítila, že stráca kontrolu, a len vďaka Tomášovi, ktorý ju stále jemne upokojoval, sa udržala. Cítila, že jej hniezdo sa mení na niečo cudzie, nie také, o akom snívala.
“Erika nám chce spraviť revolúciu v byte,” pošepkala manželovi.
“Zuzka, ale ona je profesionálka, vie, čo robí.”
Zmlkla, nechcela sa hádať, ale pomyslela si:
“Pri rekonštrukcii je najdôležitejšie, aby manželstvo neutrpelo. To je isté. Potrebujem radu, ako realizovať naše nápady, nie prevrátiť všetko naruby. Už sme niečo spravili. Tento nový lustr, ktorý sa jej nepáči.”
Teraz už manželia nemysleli na nič iné ako na rekonštrukciu. Marika sa raz spýtala otca:
“Ocko, a kedy bude hotová rekonštrukcia? Koľko budem mať rokov? Chcem mať už pekn
