„Mamička pre Elišku.“
„Miško, poď jest,“ povedala nežne opatrovateľka Zuzana.
„Nechcem,“ odvetil a uprel pohľad na okno. „Nechcem.“
„Miško, poď.“
„Neee!“ zvolal a dupal tenkými nožičkami v hnedých nohavičkách. „Neee, mamička je tam!“
„Mamička príde neskôr, poď.“
„Čo sa to tu deje? Zuzana Michalovna, čo ste to tu rozviedli? Ihned do jedálne!“
Prísna pani chytila krikúceho Miška za golier a vliekla ho k stolu. Pchala mu do úst studené, sivé cestoviny. Chlapec sa vzpieral, kričal, ale ona len pchala a pchala.
„Jedz, nestvůra, jedz!“
Ostatné deti rýchlo začali klopať lyžičkami o hliníkové misky.
„Prečo to robíte, Helena Demeterová? Sú to predsa deti,“ zašepkala opatrovateľka Zuzana so slzami v očiach.
„Deti?“ vyplula pani. „Aké deti? To sú budúci zločinci, ako ich matky. Zlodeji, vrahovia, lupiči!“
„Aaaa!“ kričal Miško, až sa zosunul na zem, celý červený. „Chcem k mamičkeee!“
„Mlč, ty spratek!“
„Čo je to za krik?“ ozvala sa ďalšia prisná žena. Dokonca aj Miško prestal kričať. „Čo sa tu deje?“
„Vidíte ho, vzbúril sa, nechce jest.“
„Čí je to?“
„Eliškinej.“
„Aha, tej šialenej. Vezmite ho von, prišla matka.“
Miško vykrikl a vybehol pred opatrovateľkou, narazil do známych, ostrých kolien.
„Mamička, mamička…“
Mamička si sadla na zem, bozkávala Miškovo chudé telo, tiskla ho k sebe tenkými rukami – ako vetvičkami. Šepkala slová, ktoré rozumeli len oni dvaja.
„To nemôžem vidieť,“ plačala stará opatrovateľka, teta Hela, ktorá zažila toľko, že by to vystačilo na desať románov. „Či už som stará? Vidíte, ako ju miluje, a ona?“
Hoci šialená, ostatné matky by sa od nej mohli učiť. Ešte len včera vyliezla z blata, a ako ho miluje – až sa triasie.
„Miluje? Radšej by užívala miernejší režim. Čoskoro mu vezmú tohto, a ona pritiahne ďalšieho. Poznám ich…“
„Ty si zlá, Helena.“
„A čo som povedala zlé, teta Hela? Nájde si koho potrebuje, a hľa – uvoľnenie.“
„Ty si žena, Helena, ako to môžeš tak povedať?“
„Ona nemá deti, nepochopí to,“ povedal niekto z personálu.
„A čo? Zuzana tiež nikoho nemá, a predsa nezaschla na srdci. Odpusť, Zuzka.“
„Ale choďte vy s vašou dobrotou! Aj tak im je jedno, koľko detí majú a od koho. Svatí sa našli.“
Zatiaľ čo je tu, miluje ho. Ale chlapcovi čoskoro budú tri roky. Nezasiahla, aby ho nestratil. Nikto z príbuzných si ho nevezme.
Preto ho nepotrebuje. Rozmaznanosť.
Zuzana po službe premýšľala nad Heleninými slovami. Či naozaj mala pravdu?
Hrubo to povedala, ale pravdu? Zvláštne sa pripútala k chlapcovi. Páčil sa jej Miško a jeho matka, jasnooká Eliška, odsúdená Eva Eliášová, ťažkým paragrafom.
Ach bože.
Zuzana už odpracovala svoj čas, čaká ju dôchodok. Peniaze našetrila, ide do svojho domčeka, ktorý už dlho čaká na pani. Kedysi tam žila jej matka, ale teraz… teta Hela mala pravdu. Je sama na svete. Žiadne súrodenci, matka tiež nie je.
Nezaschla na srdci, nie…
Roky vychovávala deti väzenkýň. Nikdy sa neviazala. Len pracovala. Ale Miško – ten sa jej dostal do srdca.
Miško stál pri okne a čakal na mamičku. Svojim malým srdiečkom cítil, že už, už… príde.
„Mamička…“
„Miško…“
Sedeli, objatí, plačúc. Čo s nimi robiť?
„Eliška,“ zavolala Zuzana. Dievča sa obrátilo, pohľad ostrý, úsmev zmizol. „Eliška, musíme si pohovoriť.“
Neprišla si zvyknúť na dôveru. Títo ľudia neveria nikomu.
„Prečo mi chcete pomôcť? Čo z toho budete mať?“ spýtala sa po vypočutí, s hlavou sklopenou.
„Nie pre teba. Pre mňa. Som sama, Eliška. Miška mám rada ako vnuka. A ty… mohla by si byť moja dcéra. Neber to zle,“ ponáhľala sa, „nenútim sa… len pomôcť chcem. Bude ťažké, keď Miška stratíš. Je ešte malý, zabudne.“
„Premyslím si to,“ hodila krátko a odchodila.
Dva dni a dve noci premýšľala Eva.
„Čo to, Eliášová, si sa rozhodla vystúpiť z radu? Chlapca ti predsa čoskoro odvezú do detského domova?“
Eva nič neodpovedala, len na susedku hľadela zamyšlene. Vôbec nebola sama sebou.
„Chorá je, alebo čo?“ šepkali ženy.
„To… čo ste vtedy povedali… bola pravda? Alebo len reči?“
„Pravda, Eliška.“
Eva sa zľakla. Ako ju v detstve volávala stará mama…
„A ako to urobíte? Vy ste mi predsa cudzia.“
„Pomôžu nám, Evička. Skúsme to. Ak to nevyjde, odídem za Miškom. Nastúpim do toho domova, budem pri ňom. Pokiaľ bude treba.“
„Prečo to robíte? Nemám čím zaplatiť.“
„Už som povedala, Eliška… Miško mi platí… svojou láskou.“
„Dobre, skúsme to.“
Ani úsmev, ani dobré slovo.
Čo všetko Zuzana neskúsila! Aké známosti nevyužila! A predsa… podarilo sa. Miška nevzali.
„Ďakujem,“ zašepkala Eva vyschnutými perami.
„Mami, ja s babou pojdeme tu-tu, potom k tebe prídem, zastihnem.“
Eva si utiera slzy, násilne sa usmieva.
A jej dni sa stali ešte sivejšími. Takto si predstavovala život? Takto si to predstavovala?
Raz juRaz ju zobrali na dlhšie návštevy, a keď otvorila dvere, zbadala nielen svojho Miška, ale aj Zuzanu, ktorá mu držala ruku a usmievala sa tak, akoby boli najbližší na svete – a v tom okamihu Eva pochopila, že rodina nie je len o krvi, ale o láske, ktorá pretrváva všetko.
