Eva vyšla z kancelárskej budovy a zhlboka nadýchla vzduch, ktorý vonal po jeseni a opadanom listí. Bolo slnečné suché obdobie bábového leta. Noci boli už chladné, ale cez deň sa ešte dali nosiť šaty a ľahké svetríky.
Rozmýšľala, či má najprv vyzdvihnúť Jakuba zo škôlky a potom ísť s ním do obchodu, alebo najskôr nakúpiť a až následne pre syna. V “Teme” predávajú rôzne malé hračky a Jakub by určite fňukal a žiadal si niečo. A peňazí pred výplatou je málo, navyše by mu tá hračka vydržala len päť minút.
Eva sa pozrela na hodinky. Ak sa ponáhľa, stihne nakúpiť, odniesť tašky domov a potom ísť pre Jakuba. Zrýchlila krok.
Kráčala so zameraním do seba, spisovala si v mysli zoznam, čo treba kúpiť. Soľ nezabudnúť! Z nejakého dôvodu vždy zrazu dojde. Pred dvoma dňami išla do obchodu práve kvôli nej, nakúpila kopu vecí, ale na soľ zabudla. Opakovala si to ako mantru. “Tak… mrkvu, mlieko, maslo nezabudnúť…” Kráčala v myšlienkach, nevšímajúc si okolie.
“Evka, Kotulová!” – niekto na ňu zavolal.
Zotrvačnosťou urobila ešte pár krokov, až potom sa zastavila a stretla pohľad so ženou.
“Nezistila si ma? A kto prisahal, že budeme priateľky naveky?” – usmiala sa tá.
Eva počula o prísahu, domyslela si, kto by to mohol byť, a až potom si spomenula na školskú kamarátku Zuzanu Hruškovú. Pred ňou nestála útla černovlasá dievčina, ale elegántne oblečená pekná žena.
Zuzka k nim prešla v druhom ročníku, sadla si vedľa Evy a až do maturity boli nerozlučné. V ôsmom ročníku si prisahali večnú priateľsku lojalitu. Život ich rozdelil. Zrejme nič v tomto svete nie je večné, ani priateľstvo, nieto ešte láska.
“Vyzeráš tak starostlivo, akoby ťa doma čakalo sedem hladových úst,” – Zuzka si ju prezerala, všímajúc si unavený výraz, vyhasnutý pohľad, jednoduché kancelárske oblečenie.
Eva tiež cítila, že v Zuzkiných očiach nevyzerá najlepšie.
“Ty si, vidím, na tom dobre,” – preniesla rozhovor na kamarátku Eva, aby sa vyhla zbytočným otázkam.
“Nestážujem sa. Po druhé vydatá. Deti zatiaľ žiadne. A ty?”
Eva počula v hlase kamarátky smutné tóny a rozhodla sa tému nerozvíjať.
“Nie som vydatá, ale nie som sama. Mám syna,” – povedala Eva s nadšením.
“Už končí základnú školu? Alebo možno chodí na strednú?” – zaujímalo Zuzku.
“Nie, ešte chodí do škôlky,” – usmiala sa Eva.
“No ty mi daj! Bola si také pekné dievča, myslela som, že vybehneš za muža ako prvá. Všetci už majú deti dospelé, niektorí aj po armáde, a tvoj ešte chodí do škôlky. No však, ty si vždy bola zaseknutá na učení, správna a na chlapcov si ani nepozrela.”
Eva sa urazila a neskrývala to. Zuzka si uvedomila svoju chybu.
“No nehnevaj sa. Poznáš ma, vždy poviem, čo mi príde na jazyk.”
“Prepáč, musím ísť pre syna,” – urobila krok, aby obišla kamarátku.
“Počkaj,” – Zuzka vytiahla z kabelky telefón – “povedz číslo, zavoláme si, stretneme sa, pokecáme,” – pozrela sa na EvEva ešte váhala, ale keď sa Jakub rozbehol k Pavlovi s radostným výkrikom, uvedomila si, že náhody nie sú náhody, ale začiatky niečoho krásneho.
