Náhodné stretnutie
Gabriela cítila, ako ju spodok kabáta mierne hreje, zatiaľ čo vrch už dávno stratil všetku výplň z tenkej látky sa stal prievzdušný plášť. Zachraňovali ju len hrubé vlnené nohavice a staré papuče, na plecia si ešte prehadzovala babičkin šatku, aby ju neprehrýzal zimný vietor.
Auto, ktoré jej sľúbila kamarátka Zuzka z trhu, dnes neprišlo. Teraz tu stáli, obklopené sieťovkami a taškami, na okraji hlavnej cesty v Petržalke, skúšali stopovať aspoň nejaké auto. Tovar, ktorý priviezli, by sa do jedného auta ledva vošiel, a tak sa rozhodli rozdeliť každá za seba, každá so svojimi batužinami a starosťami.
Keď Gabriela pracovala ešte pre majiteľku stánku na tržnici, takéto problémy neriešila. Ale peniaze nestačili, ťahala sama dve deti, a tak sa pred nedávnom rozhodla ísť na výjazd za tovarom spolu so Zuzkou.
Viac peňazí však nepriniesla ešte ani všetok tovar nestihla predať no rozhodených starostí bolo viac. Každé ráno ho doniesť na burzu, večer späť, potom to všetko vytiahnuť na štvrté poschodie paneláku pokiaľ jej syn nebol doma, musela sa s taškami premieľať sama.
Ešte nedávno bezstarostne doma spievala Zmeny chcú naše srdcia, a dnes tie zmeny do jej života vtrhli nevídane kruto podnik, kde pracovala, zrušili, prepustili ju. Manžel už dávno zmizol a Gabriela nemala inú možnosť, ako sa pustiť do drobného podnikania, hoci vždy tvrdila, že obchod jej vôbec nejde.
Teraz stála pri ceste, v bielosivej čľapkanici pod nohami, v podstate ešte mladá žena, ale pery mala popraskané od mrazu, líca červené od celodenného státia na trhu, a oči jej slzili.
Autá ju míňali a šplechali špinavou vodou, Gabriela sa nepozerala na špinu dívala sa na zasnežené strechy a stromy, kde ešte bielota zostala čistá. Jej život bol plný takejto čľapkanice, až mala pocit, že je lepšie nepozerať sa na to vôbec.
Zas mávla rukou a skúšala šťastie keď tu pri nej zastavil mokrý, zablatený Opel.
Za rozumnú cenu na Štefánikovu by ste ma vzali? spýtala sa do otvoreného okienka a odmlčala sa zrazu ho spoznala. Tolko rokov, a predsa sa vôbec nezmenil, možno len trochu zmúžnel. Stále ten istý vážny pohľad, jemne zdvihnuté obočie, tajomný úsmev.
Kým si Gabriela usporiadala myšlienky, on už vystúpil a rázne preložil jej tašky do kufra. Sadla si dopredu, upravila si šatku, v duchu sa pripravovala vysvetľovať, prečo práve dnes vyzerá ako zbitý pes. On ju určite tiež spoznal.
Alebo… za tie roky sa predsa len veľa zmenilo. Koľko?
***
Vtedy mala dvadsaťdva. Poslali ju na predštátnicovú prax do starého lesníctva pri Banskej Bystrici. V Bratislave na ňu čakal jej snúbenec Michal. Plán bol jasný: prax, diplom, svadba.
Čo by mohli zmeniť tri mesiace? Nič…
Gabrielu ubytovali v dedinke v dome u starenky pani Katarína, pracovala tiež v lesníctve, žila s polohluchým svokrom. Gabriela bola spoločenská, s Katarínou si rozumeli a o starého otca sa starali spolu.
Jedného dňa starého pána postihla mŕtvica. Gabriela letela k susedom po pomoc, no nikde nikoho. Vonku v tej chvíli prešiel traktor. Kývla. A vyšiel z neho on vysoký, pekný, s hlbokým pohľadom.
Spolu vbehli do domu, mladík vzal deda na ruky a už sedeli v traktore vedľa šoféra. Gabriela mala obavy stihnú to?
Stihli dohliadnuť na deda k lekárovi, potom už bola po ruke sanitka. Mladík sa tiež naložil do sanitky, aj s Gabrielou išiel ďalej.
Až keď bol dedo v opatere lekárov, sa dali do reči.
Zistili, že pracujú v tej istej správe, dokonca bývajú na susedných uliciach. On sa volal Pavel.
Bolo však neskoro, nemala sa ako vrátiť. Pavel navrhol, nech prespí u jeho mamy, že dom je veľký. Po zdráhaní súhlasila. Spala na obrovskej perine ako v detstve. Jeho mamina, teta Lída, bola starostlivá, ráno sa najedli, všetko bolo pohostinné.
Pri raňajkách sa dozvedela, že Pavel mal ženu, ale tá ho opustila a zostal mu synček. Okrem práce ešte Pavel hospodáril, choval prasiatka, staval nový dom. Teta Lída neskrývala, že by bola rada, keby si jej syn našiel niekoho ako Gabriela.
Gabriela sa len usmievala. Mala predsa Michala budúceho inžiniera, mladého a šikovného. V dedinskej rutine starosti s rozvedenými mužmi nevidela svoj osud.
Ale Pavla začala stretávať čoraz častejšie v lese, na jedálni, na ulici. Katarína ho poznala, kým spolu vracali deda z nemocnice domov.
Páčiš sa mu, spýtala som sa a on červený ako mak! Takí by ste boli pekný pár…
Čože? Veď ja mám Michala!
To ešte nie je muž. Pavel je muž činu. Pozri sa už má svinskú farmu, nakupuje stroje. Malý je zlatý, len mu mama chýba.
Gabrielu začalo ticho pichať pri srdci. Aj ona Pavelove silné ruky a pohľad začala vyhľadávať. Mal oduševnelosť a tichú silu. Aj chlapi ho rešpektovali.
Poradíš sa s Pavlom, počúvala v kancelárii, kde pôsobila medzi miestnymi ako dáma z mesta.
Po dedine chodila vo svetlých šatách, ktoré v marci nemožno udržať čisté. Nebola zvyknutá stáť po kolená v blate, bola iná, cudziná: vysoká, štíhla, v jemnom plášti. Chlapi pred ňou utíchli, narovnali sa, pôsobili vážnejšie.
Slečna, prepáčte, ja vás zaveziem…
Na návrat do dediny išla opäť s Pavlom.
A kde máš syna? spýtala sa. Pre ňu muž s dieťaťom bol už iný svet.
Nehovor mi vy, skúsme ty. Malý je s babkou. Chodí do škôlky. Rastie…
Ako sa volá?
Šimonko, a v očiach mu zableskla otcova hrdosť. Ale babka je vo vojnovom stave, poriadne s ním bojuje, žmurkol Pavel. Nechce sa ti tu?
Prečo nie… Je tu dobre.
Počkaj, keď sa rozjasní a zazelená, je to tu nádherné. Rieka, les. Akurát svetlo nesvieti, ale to dáme dokopy.
Cítila, že Pavel je zodpovedný chlap vtedy ešte netušila, že to je vlastnosť, ktorú v živote najviac ocení.
Pavel sa začal okato starať: navozil drevo, nosil lieky. Gabriela si však nedokázala predstaviť život na dedine. V meste ju čakali rodičia, svadba, Michal. Predstava, že by zradila jeho a jeho matku, bola neznesiteľná.
Večery boli plné pochýb. Predstavovala si, že s Pavlom by bola milovaná, mala by aj ďalšie deti… Ale nevedela si predstaviť, že by tam naozaj zostala. Michal už kúpil obrúčky, matka šetrila na svadbu. Hanbila sa zradiť rodinu.
V duši sa v nej špiralovala príjemná úzkosť očakávania a jar len ešte pridávala zmätok.
Zdalo sa jej, že Michala nikdy nedokázala milovať tak, ako Pavla. Že so snúbencom v Bratislave bola len povinnosťou, kým s Pavlom cítila skutočný život.
Raz, vo chvíli najväčšej trýzne, sa sama odovzdala tomuto citu a vstúpila s Pavlom do blízkosti. On ju odhováral, no súhlasila a chvíľa bola krásna.
Iné rozhodnutie však neprišlo nevedela, či z nerozhodnosti, či mladickej naivity.
Jedného rána pri studni stretla bielovlasého chlapca držal sa okraj studne, hrozilo, že spadne. Gabriela rýchlo pribehla.
Hej, tam neliezť, je to nebezpečné! Kde je tvoja mama?
Na cestu utekala sivá dievčina, chlapec sa k nej rozplakal. Šimonko, nemôžeš predsa, však to vieš… poďakovala Gabriel a odviedla syna domov.
Šimonko? Pavelov? V tej chvíli ju bodol strach cudzie dieťa, nie je to len tak.
Neskôr za ňou prišla Pavlova matka plakavá, vyčítavá, že Šimonko si zvykol na Galinu, skromnú susedku, ktorá sa oňho stará. Že ona aj Pavel si boli blízki, no prišla ona rozbíjačka rodín.
Gabriela bola v šoku. Ona, rozbíjačka rodín? Veď jej sám Pavel skoro rozbil snúbenectvo! Prisahala, že odíde.
Ako Pavel prosil, nech neodchádza, nech zostane, argumentoval, že to všetko sú len reči. Pravda však bola, že Galina bola tichá, neviditeľná, a popri Pavlovi pôsobila šedivo.
Ale Gabriela bola urazená. Odísť sa rozhodla pevne. Mal svoj príbeh, ona chcela svoj.
Na stanici ešte Pavel stál, ramená skrčené v károvanej košeli, v tvári tiene smútku. Taký jej v pamäti zostal roky.
Cestou vo vlaku plakala.
Tak skončilo jej trojmesačné dobrodružstvo v Horehroní.
Ale mladosť vraj lieči. Vydala sa za Michala, začal rodinný kolotoč.
**
Opäť sa usadila na predné sedadlo, opravila šatku. Schyľovala sa k dôvodom, prečo práve dnes takto vyzerá. Veď on ju určite spoznal.
Alebo… Osemnásť rokov prešlo.
Jazda začala v tichu.
To je počasie, povedala, keď im auto šplechlo vodu z kaluže.
To len v meste je tak. Za mestom je pekne. Cesty sú čisté a príroda aj v zime krásna.
Si odtiaľ?
Chodím kade-tade. Vybavujem veci.
Ďakujem, že si ma vzal. Dnes nás auto nechalo v štichu, väčšinou vozím tovar sama, ale dnes… Zaplatím…
On sa na ňu pozrel. Tajomný pohľad, trochu urazený, bolo jasné, že ju spoznal.
Ahoj, šepne Gabriela.
Ahoj, Gabi!
Spoznal si? Ja som myslela, že si už dávno zabudol…
Nezabudol, zahľadel sa von.
V Gabrielinom vnútri akoby sa niečo stiahlo. Jeho hlas, pohľad, dlane, všetko sa zovrelo v spomienkach tak hrejivo, že si stiahla z čela šatku.
Ako žiješ, Pavle? vyšlo z nej.
Chvíľu mlčal.
Ide to. Obraciam sa, aké sú časy. Ty tiež.
Ešte pracuješ v lesníctve?
Zasmial sa. Kdeže! Už dávno nie. Po revolúcii všetko padlo. Teraz podnikám sám.
Na farme ešte máš prasiatka?
Aj farma, aj firma, vyrábame mäso.
Gabriela si spomenula, že v obchode často videla klobásy s názvom Kúdelka. Ten istý priezvisko, čo Pavol.
Počkaj tie klobásy, párky Kúdelka, to je tvoje?
Dá sa povedať. Nedobré?
Práve naopak, mama pre ne chodieva osobitne. To som nečakala
Pavol sa začal ospravedlňovať: Najprv sme začali tak narýchlo. Mäsa bolo veľa, ľudia bez práce, rozbehli sme predaj. Potom fabrika, predajne teraz predávame po celom kraji, nielen pri Bystrici.
Gabriela náhle pocítila kontrast ona v starom kabáte, on úspešný podnikateľ. Ako by si vymenili životy.
A čo tvoj syn?
Traja!
Traja synovia?!
Prikývol. Ty?
Jedného syna, druhú dcéru, odpovedala.
Šimon v armáde, bol na východe, mal som obavy, Galina zošedivela. Už sa vracia. Prostredný chodí na strednú školu, najmladší do piatej triedy.
Galina! Tak sa napokon oženil s tou tichou.
Gabriela by mu to najradšej povedala ako ľutuje, že vtedy odišla. Koľkokrát si to vyčítala! Ale teraz ešte viac, keď ho znovu vidí.
Michal sa ukázal byť nešťastným manželom. Najskôr bolo všetko ešte naoko v poriadku, mali služobný byt v Nitre, deti malé, ťažkosti riešili spolu. Ale čoskoro začal Michal piť, hádať sa v robote, lietať od konfliktu k konfliktu, stratil prácu i byt, vrátili sa k jeho matke, potom sa našli aj iné ženy. Gabriela to už nevydržala, rozviedla sa a vrátila k svojej mame.
Chcela to Pavlovi povedať, vyrozprávať mu o svojom žiali. Ale odpovedala inak:
Môj starší bude v maturitnom ročníku, dcéra je ôsmačka. Utiekol čas
Chvíľu mlčali. Každý čakal, že ten druhý povie niečo dôležité.
Gabriela pocítila vinu voči Pavlovi, ale hneď si spomenula na jeho matku, Galinu veď vtedy ustúpila ona.
A ty? Ako to zvládaš?
Ako vidíš. Prepustili ma, tak sa živím sama. Je to ťažké.
A manžel? Michal?
Spomínaš si?
Videl som ťa ako nevestu, Gabi. Teta Katarína mi deň pred svadbou povedala, aby som už nechal trápenia, že sa vydávaš. Sadol som do auta, sledoval som váš svadobný sprievod až k reštaurácii. Bola si šťastná, neukazoval som sa. Vrátil sa a Galine som navrhol sobáš.
Gabriela otočila hlavu: Keby som to vedela
To by som ti všetko len pokazil. Bola si krásna a šťastná. A krátko na to ste sa rozišli
Gabriela sa usmiala, hoci len sťažka. Zvykla som si. Zistila som, že žena zvládne veľa. Deti sú v poriadku, učia sa, ja predám, čo viem. Na trhu v Lamači je to drsné fúka, no miesto je dobré, držím sa ho.
Pavel prikyvoval, medzi obočím zamyslená vráska.
A ty? Galina?
Pracuje. Vieš, ten obchod Slovenská pec pri tržnici? To je jej.
Vážne? Ja tam niekedy kúpim chlieb.
Gabrielu zasiahla spomienka raz pri kase videla drobnú ženu v bielom kabátiku s ružovým šálom, niečím jej bola povedomá. Teraz všetko do seba zapadlo to bola Galina.
Tu vystúpim, je to tu, na ďalšom rohu.
Pavel zaparkoval, vystúpil. Videl ju, ako v sivých nohaviciach pevne drží kvety, ktoré jej práve kúpil v stánku. Gabriela na viac nečakala, oči naplnili slzy. Bola silná žena hovorila si to.
Pomohol jej s batožinou domov, cez tmavý vchod so zašpinenými stenami. Gabriela pritisla kvety k hrudi.
Nezastavíš sa na čaj? dúfala, že povie nie, lebo doma je neporiadok, všade krabice, veci na predaj, mama s otázkami.
Bol by rád šiel, ale len stisol jej zápästie, podržal ho v dlani, akoby sa lúčil na vždy. Potom rýchlo odišiel.
Gabriela chvíľu stála, v hlave zmätok Osloviť ho? Rozprávať všetko?
Vedela teraz, že jemu je ešte ťažšie. Ich rozlúčka bola definitívna, no v tom bol zvláštny pokoj.
Tašky vytiahla dnu. Mama už čakala otázky, správy, domáce trampoty. Počúvala na pol ucha, stále cítila jeho ruku na svojom zápästí.
Až keď sa prezliekla a sadla k stolu, spýtala sa:
Mama, spomínaš na toho chalana z mojej praxe pri Bystrici, čo sa mi tak páčil? Farmár z dediny
Pamätám. Čo s ním?
Povedala si mi vtedy, že na dedine by som len hnoj prehadzovala.
Veď áno, a dobre som spravila. Bola by si dnes v blate!
Dnes som ho stretla.
Kdeže?
To nie je podstatné. Mama to všetko, tie výrobky Kúdelka, čo tak chváliš, sú jeho. A jeho žena má tú pekáreň.
Mama zmlkla, v očiach sa zaleskol smútok, chvíľu bolo ticho.
Veď osud si človek nevyberá. Keby mohol, pobili by sa oň.
Bolo jej ľúto jej mamy.
Nezáleží. Žijeme, ide to. Dnes som predala dve obleky, tri kabáty. Bude lepšie, neboj!
Tak je! Keby človek vedel, kde padne, podložil by si slamu.
Netrvalo dlho a vrátil sa syn. Vysoký, s vážnym pohľadom.
Ako všetci verili že trojkilový syn bol predčasne narodený? Verili
Sadol si za stôl.
Mami, len mi nenadávaj našiel som si brigádu v jazdeckom klube, budem sa starať o kone. Peniaze potrebujem, na škole to nič nezmení, sľubujem
Gabriela vzdychla. Včera by sa hnevala, dnes len povedala:
Andrej, si dospelý. Každá práca je užitočná. Ak budeš stíhať školu, nemám námietky.
Andrej sa usmial, hneď začal jesť, obzeral mamu: niečo sa v nej zmenilo.
Gabriela nemohla zaspať. Neplakala, nežialila bol to zvláštny stav. Pozerala na biele chryzantémy, myslela na osud, na Pavla, na to, ako každý z nich musí kráčať vlastnou cestou.
Ich stretnutie rozdelilo jej život na predtým a potom. Aj teraz cítila rovnaký okamih zmeny. Ešte ich oboch čakajú prekvapenia, šance na šťastie. Už sa nestretnú, ale predsa na seba budú vplývať.
Každé stretnutie má svoj dôvod.
Aj ten dnešný bol dôležitý aby si uvedomila niečo veľmi, veľmi podstatné.
