Zuzana vyšla z kancelárskej budovy a zhlboka sa nadýchla vzduch, ktorý voňal jesennou sviežosťou a opadaným lístím. Stálo pekné suché babie leto. Noci boli už chladné, ale cez deň sa ešte dali nosiť šaty a ľahké svetríky.
Kráčala a rozmýšľala, čo urobiť skôr – vyzdvihnúť Adama zo škôlky a ísť s ním do obchodu, alebo najprv nakúpiť a potom pre synovca? V “Tescovi” predávajú rôzne lacné hračky, a Adam by určite fňukal a prosil o niečo. A pred výplatou je peňazí málo, navyše by mu to vydržalo len päť minút.
Zuzana sa pozrela na hodinky. Ak sa poponáhľa, stihne nakúpiť, odniesť tašky domov a potom vybehnúť do škôlky. Zrýchlila krok.
Kráčala zamyšlene, nevšímajúc si okolie, len si v mysli zostavovala zoznam, čo treba kúpiť. Soľ nezabudnúť! Vždy sa nejako nečakane minie. Pred dvoma dňami išla do obchodu práve kvôli nej, nakúpila všetko, ale na soľ zabudla. Opakovala si to ako mantru: “Nezabudnúť soľ. Mrkvu, mlieko, maslo…” Bola taká stratená v myšlienkach, že si nič okolo nevšímala.
“Zuzka, Hrušková!” niekto na ňu zavolal.
Zuzana automaticky urobila ešte pár krokov, až potom sa zastavila a pozrela sa na ženu.
“Nespoznala si ma? A kto prisahal, že budeme priateľky navždy?” usmiala sa tá.
Zuzana počula o prisahaní a až potom si spomenula na svoju školskú kamarátku Katarínu Jurkovičovú. Pred ňou nestála drobná tmavovlasá dievčina, ale elegantná a moderná žena.
Katarína k nim prišla do školy v druhej triede, sadla si vedľa Zuzany, a až do maturity boli nerozlučné. V ôsmej triede si prisahali večnú priateľskú lásku. Život ich rozdelil. Zrejme nič nie je večné, ani priateľstvo, nieto ešte láska.
“Vyzeráš taká ustaraná, akoby ťa doma čakalo sedem hladných krkov,” pozorovala ju Katarína, všímajúc si jej unavený výraz, vyhasnutý pohľad, jednoduché úradnícke oblečenie.
Zuzana tiež cítila, že v jej očiach nevyzerá najlepšie.
“Ty máš, vidím, všetko v pohode,” prehovorila Zuzana, aby odvrátila nechcené otázky.
“Nestážujem si. Po druhý raz vydatá. Deti zatiaľ žiaľ nemám. A ty?”
Zuzana zachytila v jej hlase smutné tóny a rozhodla sa túto tému nerozvíjať.
“Som slobodná, ale nie sama. Mám syna,” povedala s náznakom hrdosti.
“Už končí základnú? Alebo je na strednej?” spýtala sa Katarína.
“Nie, ešte chodí do škôlky,” usmiala sa Zuzana.
“To mi teda povíš! Bola si taká pekná, myslela som si, že vyjdeš prvá. Všetci už máme dospelé deti, ktoré odslúžili vojnu, a tvoj ešte chodí do škôlky. No, ty si vždy bola zaseknutá na učení, správna, na chlapcov si ani nepozrela.”
Zuzana sa urazila a nedala to najavo. Katarína si svoju chybu uvedomila.
“Nehnevaj sa. Veď ma poznáš, vždy som vreckové ústa.”
“Prepáč, musím ísť pre syna.” Zuzana urobila krok bokom, aby ju obišla.
“Počkaj,” vytiahla Katarína z kabelky mobil, “daj mi číslo, zavoláme si, stretneme sa, pokecáme.”
Zuzana jej len rýchlo nadiktovala číslo, aby sa jej zbavila, rozlúčila sa a rýchlo odišla smerom k škôlke.
Katarína však nenechala veci na neskôr. Už na druhý deň zavolala a navrhla stretnutie v sobotu v nejakej kaviarni.
“Dobre, len sa musím dohodnúť s maminou, či pohlPo roku už boli Zuzana a Pavol spokojnou rodinou, Adam mal nového otca, a všetci vedeli, že niekedy aj chyba môže byť to najlepšie, čo človeka v živote potká.
