**Náhodná kytica a obrat osudu**
Sedela som sama v svojom malom byte v Prievidzi, keď ticho prerušilo zvonenie na dvere. Neochotne som vstala z pohovky a pozrela sa cez spyholu. Pred dverami stál mladý muž s obrovskou kyticou kvetov. “Kto to je?” napadlo ma, keď som sa zamračila.
“Kto je tam?” spýtala som sa, bez chuti otvárať.
“Pre vás kvety…” odpovedal cudzí muž.
Pootvorila som dvere a pozrela sa naňho s nedôverou.
“Kvety? Pre mňa?” prekvapene spýtala som sa.
“Áno, pre vás,” usmial sa. “Vy ste Alena?”
“Nie, ja som Zuzana,” odpovedala som, keď vo mne zahorúcala iskra sklamania.
“Počkajte,” zľakol sa a vytiahol telefón. “Prepáčte, asi som sa pomýlil v byte…”
“To je v poriadku,” povzdychla som si s neprítomným úsmevom.
Vrátila som sa do obývačky, no zvonček zablahoželal ešte raz. Pozrela som cez spyholu a ztuhla.
Dnes som prvýkrát slávila svoje narodeniny sama. Dvadsaťpäť rokov a žiadna radosť. Nemala som chuť stretnúť sa s priateľmi, ísť von, ani predstierať, že je všetko v poriadku.
Kamaráti ma presviedčali, aby sme šli na kávu, no odmietla som.
“Nemôžeš zavrieť doma a smútiť v taký deň!” naliehala moja najlepšia priateľka Jana. “Máš len dvadsaťpäť! Ešte stretneš svoj osud. A ten Vladko nestojí za tvoje slzy. Obleč sa, prídeme pre teba!”
“Nie, Jani, dnes nie,” pevne som odvetila.
“Narodeniny sú raz do roka! Musíš to osláviť!” neustávala.
“Nechcem nič sláviť. Prepáč,” uzatvorila som.
“Mrzí ma to,” vzdychla si Jana. “Ak zmeníš názor, zavolaj.”
“Nezmením…”
Bolelo ma rozchodenie s bývalým snúbencom Vladimírom. Chodili sme spolu takmer rok a dokonca mi urobil návrh. Vtedy som bola v siedmom nebi, snívala o svadbe, rodine, deťoch. Ale tým snom nebolo súdené sa splniť.
Zistila som, že Vladimír viedol dvojitý život. Okrem mňa mal aj Alenu. So mnou sa chcel oženiť, s ňou len “chodil”. Všetko sa zmenilo, keď Alena ohlásila, že čaká dieťa. Jej otec, Vladimírov nadriadený, dal ultimátum: svadba alebo výpoveď.
Keď pravda vyšla najavo, bola som šokovaná. A keď Vladimír navrhol, aby som zostala jeho milenkou po svadbe s Alenou, stratila som reč.
“Naozaj mi ponúkaš, aby som bola tvoja milenka?!” vykríkla som.
“A čo je na tom zlé?” uprimne sa čudoval. “Vždy nám bolo dobre. Ty ma miluješ, ja teba…”
“O akej láske hovoríš?! Klamať, chodiť s inou – to robíš s milovanou ženou?!”
“Alena ma uháňala,” hájil sa. “Je pekná, neodolal som. Som predsa muž! Ale s ňou je nuda, s tebou sa dá rozprávať.”
“Už ani slovo!” prerušila som ho. “Choď, nechcem ťa vidieť!”
Vtedy som mala pocit, že sa mi svet rozpadá. Ako mám po tomto dôverovať mužom? Vladimír prisahal lásku, dvorný bol, hovoril, že som žena jeho snov. A nakoniec – len lož.
V duchu som sa vrátila k matke, ktorú otec opustil, keď som mala tri roky. Neskôr, keď som bola v druhej triede, sa mama pokúsila nájsť si partnera, no ten si vybral jej najlepšiu priateľku. Odvtedy mama, Mária, neverila mužom a vzdala sa lásky.
“Keby si aspoň ty, dcérka, našla dobrého človeka,” často vzdychala.
Mama sa tešila, keď som jej povedala o zásnubách. Žila na dedine, kde som vyrastala. Po škole som odišla do mesta, študovala, našla prácu, privlastnila si byt a snívala o rodine. Po Vladimírovej zrade som pochybovala, že sa to niekedy stane.
Dvadsiatepiate narodeniny bez radosti. Snívala som o stretnutí s milovaným, no ostala som sama so zlomeným srdcom. Uvarila som si horúcu čokoládu a zabalila sa do deky, ktorú mi upletla mama. Mária bola majsterkou, plietla na zákazku a jej výrobky boli obdivované. Aj ja rada pletiem, no k maminmu majstrovstvu mám ďaleko.
Ešte som sa nestačila napíť, keď znova zazvonili.
“Čudné,” napadlo ma. “Kto to je? Len nie Jana s Katarínou, povedala som im, že nikam nejdem.”
Bola som skromná a v smútku rada sama. Pozrela som cez spyholu. Pred dverami stál ten istý muž s nádhernou kyticou.
“Kvety? Pre mňa?” čudovala som sa.
“Áno, pre vás,” prikývol. “Vy ste Alena?”
“Nie, ja som Zuzana…” Priznala som si, že ma to trochu mrzí.
“Počkajte,” zamyslel sa a skontroloval adresu. “Toto je váš byt?”
“Áno, ale nie som Alena.”
“Jednú chvíľu,” podal mi kyticu. “Pridržte, prosím.”
Zavolal niekomu, zrejme si overoval adresu.
“Ktoré poschodie? Aha, chápem,” otočil sa ku mne. “Prepáčte, pomýlil som sa. Mali byť dvere číslo 25, nie 5. Veľmi nepríjemné.”
“To je v poriadku,” usmiala som sa. “Dobré, že ste sa spýtali na meno. Inak by som si zobrala cudzie kvety. Dnes mám narodeniny, takéto kvety by boli prekvapenie, ale kto vie…”
“Narodeniny?!” vykrík”Nerobím si srandu,” zasmial sa a podal mi druhú kyticu. “Tieto sú už naozaj pre teba, Zuzana.”
