Náhodný kvetinový buket a zvrat osudu
Katarína sedela sama vo svojom malom byte v meste Ružomberok, keď ticho prerušilo zaklopanie na dvere. Nenútene vstala z gauča a pozrela cez kukátko. Pred dverami stál mladý muž s obrovským buketom kvetov. „Kto to je?“ pomyslela si a zamračila sa.
„Kto je tam?“ spýtala sa Katarína, neponáhľajúc sa otvoriť.
„Kvety pre vás…“ odpovedal neznámy.
Katarína pootvorila dvere a nedôverivo si ho premerala.
„Kvety? Pre mňa?“ užasla sa.
„Áno, pre vás,“ usmial sa chlapec. „Vy ste Adriana?“
„Nie, som Katarína,“ odpovedala s pocitom mierneho sklamania.
„Počkajte,“ zmiatol sa, vytiahol mobil. „Prepáčte, asi som sa pomýlil v bytovke…“
„To je v poriadku,“ vzdychla si Katarína s miernym úsmevom.
Vrátila sa do obývačky, ale za chvíľu sa ozvalo znova zaklopanie. Pozrela cez kukátko a znierala prekvapením.
Dnes prvýkrát slávila narodeniny úplne sama. Na to, že mala dvadsaťštyri rokov, necítila vôbec žiadnu radosť. Nemala chuť vidieť priateľov, vychádzať von, predstierať, že je všetko v poriadku.
Kamaráti ju presviedčali, aby šla osláviť do kaviarenne, ale odmietla.
„Nemôžeš sa zamykať doma a smútiť v taký deň!“ nalievala do nej najlepšia kamarátka Zuzana. „Máš len dvadsaťštyri! Ešte stretneš svojho osudového muža. A ten Erik nestojí za tvoje slzy. Obleč sa, prídeme pre teba!“
„Nie, Zuzka, nie dnes,“ odsekla Katarína.
„Ale sú to tvoje narodeniny! Toto sa musí osláviť!“ neustupovala kamarátka.
„Nechcem nič oslavovať. Prepáč, Zuzka,“ uzatvorila rozhovor Katarína.
„Slušalo by sa,“ vzdychla si Zuzana. „Ale ak zmeníš názor, zavolaj.“
„Nezmením.“
Katarína ťažko znášala rozchod s priateľom Erikom. Chodili spolu takmer rok a on jej dokonca navrhol manželstvo. Vtedy bola ako v siedmom nebi, predstavovala si svadbu, spoločný život, deti. Ale tým snom nebolo súdené sa splniť.
Čoskoro zistila, že Erik viedol dvojitý život. Okrem nej mal aj inú ženu, Martinu. S Katarínou plánoval svadbu, ale s Martinou sa stretával „len tak“. Všetko sa zmenilo, keď Martina oznámila, že čaká dieťa. Jej otec, vplyvný človek a Erikov nadriadený, mu dal ultimátum: buď svadba, alebo výpoveď.
Keď pravda vyšla najavo, Katarína bola šokovaná. A keď Erik navrhol, aby zostala jeho milenkou po svadbe s Martinou, stratila reč.
„Vážne mi navrhuješ, aby som bola tvoja milenka?!“ zvolala, cítiac, ako sa jej svet rúti.
„Veď čo sa deje?“ úprimne sa čudoval Erik. „Veď nám je spolu dobre. Ty ma miluješ, ja teba…“
„O akej láske tu hovoríš?!“ zvolala Katarína. „Klamal si ma, chodil s inou! Takto sa správa človek k svojej láske?!“
„Ale to Martina ma navádzala,“ ospravedlňoval sa. „Je pekná, nevedel som odolať. Som predsa chlap! Ale s ňou je nuda, s tebou sa vždy máme o com rozprávať.“
„Skonči!“ prerušila ho Katarína. „Choď preč, nechcem ťa viac vidieť!“
V tom momente sa jej zdalo, že jej život skončil. Ako môže po takom niečom ešte dôverovať mužom? Erik prisahal lásku, krásne ju dvihal a hovoril, že je ženou jeho snov. A nakoniec to všetko bola len lož.
Katarína sa mimovoľne spomenula na matku, od ktorej otec odišiel, keď mala štyri roky. Neskôr, keď chodila na základnú školu, sa matka pokúsila nájsť si nového partnera, ale jej vyvolený nakoniec zvolil jej najlepšiu priateľku. Odvtedy matka, Alžbeta, strácala dôveru v mužov a rozhodla sa, že jej údelom je osamelosť.
„Nech ti aspoň, dcérka, šťastie prinesie čestného muža,“ často si povzdychla, tráp**Katarína** sa v duchu vrátila do prítomnosti, keď jej telefón zazvonil a na displeji sa objavilo meno **Matúš**, jej bratranec, ktorý jej vždy v ťažkých chvíľach dodal odvahu.
