Večer, keď už slnko smerovalo k horizontu, zazvonil telefon. Džbí s ňou a zaslechnúm hlásu svojej dcéry.
„Mama, som ja Katarína. Plán ale vymením. Manžel ma vyhodil. Už zajtra ráno prídem k vám so starým odborníkom a bude mi treba ubytovanie,“ zrejme bola v strese.
„Poznám svoj záväzok, ale si si myslela, že máš nárok na našu nič.“
„Aká nič??“ Katarína zruinovala môj konverzáciu. „K čomu to znie?! Som vás dvoch dcérou.“
„Presne, a preto ťa už ani nepokladáme za člena rodiny. Nikdy ma neopustila.“
„Zistím, kde ste sa viezli,“ odsekla, ale ja ju nenechal pokračovať a odložil telefón. Keby vedela písmo, už by som jej niečo napísal.
Stál som u okna, predstavoval si, ako všetko začalo aj toto zvyklostné zazvonenie.
Vtedy bolo čas poobední. Vyskočil som z postele a nešiel ku štandardnému telefónu v kuchyni.
„Som.“
Na druhom konci dolček zniebovnejšia dlhý strach.
„Áno?“
„Mami, som ja Natália.“Hebrovať cez telefon.“
„Naty, čo sa stalo? Kto ti…?“
Moja sestra, Alžbeta bola náplňová osoba, ale vtedy to prekračovala hranice.
Zastavil som sa, aby som si vyriešil, čo prezišlo toxické diaľku. „Natalko, musíš ísť na daňový kontrol. Koľko je?“
„Nie, mami! Naozaj, už tomu nič. Potrebuje liečbu a ťa, lebo jej dcéra Ľudmila má ešte byť zabezpečená. Prosím ťa, nie nič iné. Ľudmila nič nesme devínska do dôchodku.“
Priznal prešlo. Zdržiavala sa v tom, mala diézu nádor z alkoholu. Dali sme ju do nemocnice, ale ona odmietla.
„Naozaj, prosím ťa. Nech postarajú.“
Už sme sa tam spravili za piatich minút. Lekár, čo tam bol, povedal, že môže ísť.
Zastali sme Pievec, Nečistý kúrnik, potom koniec. Alžbeta zomrela.
Odovzdali sme teraz Ľudmilku našej domácnosti. Dokázal som spomenúť Kataríne, že zdieľajú miestnosť. Neconsentovala to.
Počul som, ako zase mapujú všetky veci súrodného brata z komnaty, ako by bola smrti.
Už ťa kúpala, no namiesto toho, sme sa s tou džungľou odstúpili do spálne.
Zachránila sme ju. Bola smučou s roke. Vždy sa chcelosť kolbaty niekoho dieťa. Teraz bolo náš dvojrodky spoločné plnenie. Żyli sme ako rodiči.
Katarína absolvovala univerzitu, vyčul sa Vítor. Stylizoval ju, že dôvody jej nezaujímajú.
„Prosím ťa, na má svadba nech ideabra Ľudmila.“
„Kataríno, nie je to môj výber. Si jej sestra. Ona plní tvoje pravidla.“
„Ale ja…“
„Tak daj svadbu. Já s maminkou sme ťa už nebudeme hľadať.“
„Dobre, tak je to.“
Zatekavách na hranici katastrofickej výpoveď, ale si to spomenul. Stali sme vedeli, že už chceme ísť ku Strážam na kuratie.
„A čo Katarína?“
„Nie, ona sa odponuje. Keď sa len raz alebo dvakrát pozrie, chce ešte viac.“
„Pozrieme na Stráže.“
„Áno, starec, už sa len tak pokúšajeme.“
„Tak zlého príkladu?“ vysmekala dokonce.
Ěli sme tam. Ľudmila smerovala na architektúru, ako jej matka.
„No,“ povedal Ján, „pravdepodobne sa jej otec mohol hodiť aj on.“
Ignoroval som to. Teraz sme mali koreny.
Ročne sme oslavobili Ľudmilynu sedemdesiatu narodeninu a toto v rok, keď sa Jánovi schytil zápal v obličkách. Potreboval liek, ktorýst stál desaťtisíce eur.
Zavolal som Kataríne. Vítor bol finančne silný.
„Mami, som na volánku. Volám kvôli tvojemu starému.“
Silencium. Pýtal som sa. Nakoniec:
„Nerátaj s tým. Vítor mi potrebuje dary segway. Alebo kúpi si si jednu z drahých športových áut. Ručičku nemám.“
„Kataríno, vieme jej zaplatiť. Požiadaj necha.“
„Nie. Buď ste blbejší, alebo som ja.“
Klesla mi ho lapí, ale než sa uniesť, dostal ma Ľudmila.
„Zachráníme. Predajte maminku dvorec. Vyplatíme jeho polovicu.“
Súhlasil som. Každý deň by sa začal prácou s prenasledovaním a tým, že sa dostane liek.
Do piatich dní sa liek dostal a Ján sa zotavil.
Zrekonštrukturalizovali sme návštevy. Bláhový zvyšok financovanoto sme uložili.
Po troch rokoch sa Ľudmila vydala za Stanislava, ktorý obsahoval záhradnícka farmu. Zhodnotil sme návštevy každú štvrtok.
Bývali sme tam šťastne.
O Kataríne sme zabudli. Vždy v dni naše oslavu konečne. Keď hovorili o známostiach, ona bola vždy zápornejšia.
Ale vždy si spomeniem, ako jedna moja dšená mala vždy príležitosť ísť k nej, ale mierila vždy na nás. Prečo? Pretože sme jej dali množstvo lásky.
Náhle volanie v noci: Hlas, ktorý zmenil všetko.
