Láska prišla nečakane, ale niečo sa pokazilo
Jedného večera sa Zuzana vraciała z práce, ako obvykle cez malý park, keď jej pod nohy z krovia vypadlo malé šteňa. Bolo guľaté a baculaté ako koláčik.
“Och, odkiaľ sa tu vzal taký zlatíčko?” prekvapilo ju, zohnula sa nad ním.
Šteňa pískalo, vrtelo drobným chvostíkom a šúchalo sa jej po teniskách. Zobrala ho do náručia a on sa jej zahľadel do očí tak verným a smutným pohľadom, že ho tam jednoducho nemohla nechať.
So šteňaťom v náručí prišla domov, otvorila byt a položila ho na zem. Malý prieskumník začal obhliadať nové územie.
“Čo s tebou budem robiť? Ani neviem, ako sa o teba starať… a ešte ti treba vymyslieť meno.” Rozmýšľala, ako by ho mohla pomenovať, keď ani nevedela, aké je to plemeno a či vyrastie na veľkého psa alebo ostane malý. Medzitým šteňa pokračovalo v prieskume. Keď ho chcela nájsť, nevidela ho.
“Hej, kde sa tu schovávaš, hej, Miško!” zavolala na neho a on sa vykotúľal spod stolíka, na ktorom stála televízia. “Och, tak ty si Miško, no veď si odpovedal! Takže budeš Miško-Mišo, a ak narastieš, budeš Mišo.”
Šteňa bolo hladné a poskakovalo za ňou do kuchyne. Keď otvorila chladničku, zistila, že nemá čím ho nakŕmiť.
“Treba aspoň kúpiť mlieko,” pomyslela si, “ale radšej zajdem do pet shope oproti, poradím sa.”
“Tak, Mišo, idem do obchodu, si hladný, hneď som späť, počkaj,” zamávala mu a vyšla, pritom ho sledovala, ako sa snaží ísť von s ňou.
V obchode sa opýtala predavačky, čo takému malému stvoreniu dávať.
“Vôbec neviem, čo mu môžem dať, zobrala som si na seba veľkú zodpovednosť.”
“Nič strašné, zvládnete to, teraz vám všetko vysvetlím, a internet vám tiež pomôže.”
Domov sa Zuzana vrátila s taškami plnými krmiva pre šteňatá. Každým dňom Mišo rástol a ona sa postupne učila, ako sa o neho starať. Dokonca ho už vodila na vodítku, aby jej neušiel.
“Mišo, nie! Mišo, fuj!” dávala mu príkazy.
Najviac sa však obávala, keď bola v práci:
“Čo také mi tam ten Mišo zas vyvedie? Čo dnes ohryzie?”
Mišo vyrastol do veľkého Mišu. Nie nejaký obor, ale pekný hnedý pes s hladkou srsťou. Susedka Alžbeta, ktorá mala čistokrvného ovčiaka a vyznala sa v psích plemenách, povedala:
“Zuzka, podľa mňa je to asi labrador s niečím zmiešaný, ale vyzerá ako labrador.”
“No a čo, aký je, taký je,” odpovedala Zuzana a usmiala sa. “Ja som si ho nevyberala, on si vybral mňa.”
Ubehol rok a stále mu hovorila Mišo, len ak bol neposlušný, tak Mišu. Bol vzorný, všetky príkazy poslúchal. Ráno a večer dôstojne vodil paničku na prechádzku – ako vravievala, on ju vodil, nie ona jeho.
“Mišu, kvôli tebe ani cez víkend sa nemôžem vyspať. Budíš ma ako hodinky. Ech, ty môj budík,” hovorila mu a pohladkala ho po hlave.
Ale Mišu miloval víkendy. Vtedy išli spolu do parku k jazierku, kde bolo ihrisko pre psov. Tam sa poriadne vybláz
