Prílišná dcéra
– Ja som vás o to nerodila, – zlostila sa Kristína, – prečo by som mala trpieť kvôli vášmu dieťaťu nepríjemnosti?
Najskôr ste mi vzali izbu, potom som sa stala bezplatnou opatrovateľkou, a teraz by som mala dať do dobrých rúk svojho jediného priateľa? Ktorý so mnou žije už deväť rokov?!
Nie, to teda nie! Odídem k babičke a budem tam žiť spolu s Nakom! A vy si sami vychovávajte toho svojho Petra!
Šestnásťročná Kristína sa posledný rok neustále hádala s rodičmi.
V skutočnosti na to mala svoje vlastné dôvody – matka a otec po narodení syna zabudli na existenciu svojej staršej dcéry.
Od deviatich rokov bola Kristína ponechaná sama na seba. Keď bola ešte mladšia, nechápala skutočný dôvod takéhoto zaobchádzania, ľahostajnosť mamy a otca ju veľmi zraňovala.
Kristína tajne plakala a sťažovala sa babičke:
– Oni sú stále s Petrom! Prosím, aby sa so mnou hrali, mama vraví, že nemá čas, a otec sa vôbec obracia chrbtom! Babi, nemilujú ma?
– Ale čo si, slniečko, – odvracajúc pohľad, upokojovala vnučku Božena, – samozrejme ťa milujú! Len teraz je to pre nich ťažké.
Peťko je malý, vyžaduje si pozornosť a stály dohľad. Ty vieš, že ešte ani hlavičku nedrží a nechodí.
Keď trochu podrastie, bude to ľahšie. Ukáž trochu iniciatívy, pomôž mame s bratom, choď s ním von, hraj sa. Možno potom bude mať aj mama a otec viac času.
Božena si bola vedomá, že aj aktívna účasť Kristíny na výchove jej mladšieho brata situáciu zásadne nezmení.
Prvá dcéra nebola pre Alexandru a Milana obľúbenou. Manželia sa zosobášili, ako sa dnes hovorí, „do toho vbehli“ – Milan poznal Alexandru len pár mesiacov.
Keď začal chodiť s tou dievčinou, netušil, že mu klame – Alexandra si umelo pridala dva roky, aby vyzerala dospelejšie.
Tehotenstvo šestnásťročnej stredoškoláčky hrozilo Milanovi obrovskými problémami, preto nič lepšieho nevymyslel a vzal si svoju priateľku za ženu.
Kristínu nikto nečakal, jej rodičia sa na jej príchod na svet obzvlášť nepripravili. Alexandra chcela žiť slobodne, a za absenciu možností viesť svoj bežný spôsob života sa hnevala na dieťa.
Aj Milan necítil k dcére zvláštnu lásku z toho istého dôvodu. Navyše, vždy sníval o chlapcovi.
Peťko bol pre rodičov svetlom v okne, chceli ho a plánovali. Na jeho narodenie sa dôkladne pripravili.
– Mami, kúpme mi bábiku? – prosila Kristína mamu, – Tamten s chvostom ako morská panna.
Alexandra, skúmajúc maličké čiapky a ponožky, ľahostajne odpovedala:
– Na to nemám peniaze. Kristína, prestaň ma hanbiť! Fakt si musím rozmyslieť, či s tebou vôbec chodiť do obchodu – vždy niečo žiadaš!
Vieš, že čoskoro budeš mať brata, pre neho musíme stihnúť kúpiť oblečenie, posteľ, kočík.
Prečo si taká sebecká? Vždy rozmýšľaš len o sebe!
Dievča počúvajúc pravidelné výčitky matky, začala sa cítiť vinná. A ozaj, prečo je taká? No čo, že má skoro žiadne hračky, brat to potrebuje viac.
***
Peťko nikdy nepoznal odmietnutie. Chlapcovi patrila všetka láska rodičov, Alexandra a Milan si každý deň kupovali niečo pre milovaného syna.
Pre neho dokonca pripravili vlastnú izbu ešte pred narodením – Kristínu presťahovali do obývačky, jej spálňu zrekonštruovali.
Keď sa dievča pokúsilo protestovať, otec jej prísne vysvetlil:
– Už si dosť veľká, spať na gauči môžeš! Dieťa potrebuje osobný priestor. Naša izba je s matkou malá, ak tam postavíme postieľku, miesta neostane.
– Nevyhovuj sa, – pridala sa matka, – na tvojom mieste by som sa radovala. Ja, napríklad, som nemala bratov ani sestry, bola som sama.
A tebe bude mať s kým hrať. Dobre, Kristína, neškrúti sa, knihy a hračky zahoď.
Mimochodom, polovicu si budeš musieť vyhodiť – nebude kde skladovať tento bordel.
***
Keď sa narodil Peter, Kristína prišla o všetky detské radosti. Alexandra a Milan rozhodli, že dcéra je už dosť dospelá, aby sa postarala o brata.
Keď bábätko začalo plakať v noci, otec alebo matka vystrčili hlavu zo spálne a budili Kristínu:
– Ty nepočuješ, že dieťa kričí? Choď mu dať fľaštičku, skontroluj plienku. Možno ho treba prezliecť.
V noci Kristína vstávala k dieťaťu a cez deň, keď sa vrátila zo školy, starala sa o mladšieho brata.
Alexandra na materskej dovolenke odpočívala, na seba, svoju obľúbenú, mala vždy čas.
Božena, ktorá chodila synovi a nevestke na návštevu, sa neustále rozčuľovala:
– Alexandra, čo to je? Môžeš vôbec hádzať starostlivosť o dvojmesačné dojča na desaťročné dievča? Veľa dozorom urobí?
– V tom nič strašné nevidím, – ľahostajne odpovedala svokra Alexandra, – nech si zvyká.
Skôr či neskôr sa matkou stane, všetko to zažije. Aspoň aké má skúsenosti!
Božena, som si istá, že mi Kristína za desať rokov ešte poďakuje! Ja som, mimochodom, tiež unavená. Myslíš si, že je mi ľahké starať sa o dve deti sama?
Milan je stále v práci, takmer vôbec mi nepomáha. Večer sa s Peťkom pohrajem polhodinu a všetko, odpadnem na gauč pred televízorom.
– Alexandra, ale tak to nemôže byť! Dieťaťa pripravuješ o detstvo. Nerozumieš, že Kristínka má teraz jemný vek, mohla by hrať so spolužiačkami s bábikami, a nie sa starať o dieťa.
Ja som okrem Milana mala ďalšie tri. A všetkých po porade! Ja som sa nejako zvládla, od nikoho nežiadala pomoc.
– Vtedy bola iná doba, Božena, – oponovala svokra Alexandre, – ešte raz opakujem: v tejto pomoci nevidím nič zlé!
Koniec koncov, Peťko je jej vlastný brat, mala by pomôcť ho vychovávať. Veď je staršia!
***
Rokmi, keď Kristína dosiahla trinásť, začala brata nenávidieť. Peťko rástol ako prefíkané dieťa a zriedkavo zlomyseľné.
Chlapec rýchlo pochopil, že každú svoju nezbednosť môže zviesť na staršiu sestru – Kristína za všetko dostávala výčitky:
– Nerozumiem, čo tu robíš, keď tu nie sme? – takmer každý večer hrešila dcéru Alexandra, – našla som črepy v odpadkovom koši. Rozbila si pohár?
– Nie ja, – odpovedala Kristína, – Peťko ju schválne zo stola zhodil, pretože som mu nedovolila jesť cukrovinky.
– Čo si ty rozkazuješ? – hneď sa vrhol na obranu syna Milan, – ty kupuješ tie cukrovinky? Našla si mi ešte gazdinku! Nech jej!
– Mama mi riekla, že nemám Petka kŕmiť sladkým. Na obed by mal najprv zjesť polievku, potom čaj s cukrovinkami.
Ale Peťko polievku odmietol, hneď začal žiadať dezert. Nedala som mu vázu, tak pohár na podlahu hodil.
– Roztržitá, – rozhnevala sa Alexandra, – a čo keby sa dieťa zranilo? Veď už si dosť veľká, ale na dieťa nezvládneš dohliadnuť!
Dnes máš trest, žiadne prechádzky! Budeš doma sedieť a učiť s Petkom písmenká.
Učiteľka mi nedávno povedala, že je náš najviac zaostávajúci v skupine!
Všetci deti už skladajú slabiky a náš ani do päť nepočíta. To je tvoja vina, mimochodom!
Situácia dosiahla vrchol, keď mala Kristína šestnásť. Rodičia, neporade sa s ňou, sa rozhodli zveriť do dobrých rúk Naka – Kristíninho starého psa, ktorého našla ako šteňa na ulici a vychovala.
– Nech zajtra ani duch jeho tu nie je! Peťko začal bez príčiny kýchat, podozrievam, že to je alergia na psie chlpy.
Kristína sa vzbúril:
– Naka nedám, nezastavíte ma! To je jediné živé stvorenie, ktoré ma úprimne miluje. Nedám ho!
– Kto sa ťa bude pýtať? – filozoficky si všimol Milan, – už dlhšiu dobu sme ho trpeli.
Dokonca by som ho už skôr vyhodil, len sa nenaskytla vhodná príležitosť. Chytrý parchant! Nikdy doma nenarobil neporiadok. Hoci som čakal na túto príležitosť.
Kristína sa uprela:
– Nako zostane pri mne, nikomu ho nedám! Je mi drahý! Nerozumiete, nakoniec, že ho milujem!
– A brata nemiluješ? – prísne sa spýtala Alexandra, – si ochotná riskovať jeho zdravie kvôli tejto zmiešanine? Správne som ťa pochopila?
Kristína sa nahnevala:
– Áno, presne tak! Ako veľmi ste mi s tým svojím Petkom liezli na nervy! Ani si neviete predstaviť, ako som unavená z vás! Prečo by som mala kvôli nemu vzdať sa svojho jediného priateľa?
On mi zničil celý život, ten váš Peťko! Z jeho dôvodu som nemala detstvo! Keď moje kamarátky behali po dvore, ja som s kočíkom po parku chodila, a ty, mama, si vtedy spala!
Keď moji spolužiaci chodili na doučovanie a pripravovali sa na skúšky, ja som pendovala medzi školou, škôlkou a domovom. Pretože ty, mama, si šla zas do práce.
Dosť, ma už omrzelo! Odchádzam žiť k babičke!
***
Božena si vnučku prijala, proti Nakovi dôchodkyňa nič nemala.
U babičky cítila sa Kristína ako doma – nikoho nezvliecť, nikoho nútiť tráviť čas s nenávideným bratom. U babičky mohla robiť čo len chcela.
Alexandra dovolila staršej dcére bývať oddelene iba mesiac – po štyroch týždňoch zavolala Kristíne a príkazovým tónom rozkázala:
– Hneď sa vráť! Odpočinula si si? To ti stačí! Sami to tu nezvládame.
– Prečo? – zakončila Kristína, – kto vám vôbec povedal, že sa vrátim?
U babičky sa mi žije skvele, neplánujem sa k vám sťahovať!
– Na tvoje plány sa nepýtam, – vyhlásila Alexandra Kristíne, – hovorím ti, aby si hneď zbalila veci a prišla domov.
Petra nemá kto po škole odviesť! Musím sa obetovať a poobede ho zo školy zobrať.
– A kde je moja vec? – spravodlivo sa rozčúlila Kristína, – to je tvoj syn, tak ho stráž.
Moje, vieš, mami, svoje vlastné záležitosti sa mi.
Ak si zabudla, chodím na strednú školu, získavam vzdelanie.
Tu, u babičky, mám možnosť v pokoji robiť domáce úlohy. Posilnila som si všetky profilové predmety! Preto prepáčte, zostávam.
– Počkaj, – rozdráždená Alexandra, – otec príde domov z práce, pošlem ho za tebou. Kopne ťa domov! Čo, už si dospelá? Samostatná?
Božena, ktorá bola svedkom rozhovoru, mávnutím ruky požiadal vnučku, aby jej dala telefon:
– Ty, Alexandra, sa veľa narútiš, – zasiahla do rozhovoru babička Kristíny, – dievča si úplne uzavreli, nedávajú jej dýchať!
Peťko je už veľký, sedmý rok mu ide. Sám nevie sedieť?
Bože, bojíš sa ho nechať samotného – najmi opatrovateľku! A Kristínu nehať na pokoji, k vám ju nepustím. Nech sa dieťa učí pokojne!
A podobné slová daj Milanovi!
***
Kristínu nechali na pokoji. Od babičky sa dievča dozvedela, že rodičia nakoniec vyriešili problém s mladším bratom – nešetrili peniaze a najali pre milovaného Peťka opatrovateľku.
Za svoj krok Kristíne nebolo ľúto. Veď koniec koncov, Peter je jej brat, nie syn. Niesť zodpovednosť za neho nemá povinnosť.
