Nádeje už niet
Vaše peniaze mi netreba! vybuchol som a hodil skrčené eurobankovky o zem.
V skutočnosti sú to vaše peniaze, odvetila majiteľka bytu pokojným hlasom. A za to, čo sa stalo, naozaj nemôžem. Nerobte prosím dusno, zobudíte susedov.
Zahľadel som sa na ňu s hnevom, otočil sa na podpätku a zamieril dolu po schodoch.
Keď som vyšiel von z vchodu, až sa mi zatočila hlava a ledva som dokráčal k najbližšej lavičke. Sadol som si, schoval tvár do dlaní a rozplakal sa. Ticho, skoro nepočuteľne. A vyčítal som si v duchu, čo som urobil:
Keby som len vedel, že to takto skončí, nikdy by som na tú svadbu nešiel!
*****
Martin, idem sa vydávať! volala mi vtedy kamarátka Ľubica. Svadba bude o mesiac. A hneď nato aj sobáš v kostole. Prídeš?
Blahoželám, Ľubka, úprimne! Veľmi sa teším s tebou, ale… Ťažko som si vzdychol.
No, von s tým!
Mrzí ma to, asi sa mi to nepodarí. Veľmi by som chcel, ale…
Čože?! Akože nie? Martin, my sme spolu od prvej triedy, zažili sme toho dosť, a ty na moju svadbu neprídeš? To ma chceš uraziť, či čo?
Prosím ťa, ani vo sne mi nenapadlo ťa uraziť. Lenže svadba a sobáš – to nie sú dva dni.
No to nie, sú tri dni. Myslím, že v práci ti dovolia voľno.
Nejde o prácu. Mám kocúra. Neviem ho komu nechať a na cestu by som ho zo sebou nevzal, veď vieš…
Ale, prosím ťa, nájdeš niekoho, kto ho na tých pár dní postráži. A ak nebudeš vedieť, pomôžem ti. Sľubujem. Martin, máš mesiac na to, aby si to vymyslel. V taký deň musíš byť pri mne. Nechcem počuť nie!
Zložil som mobil a zostal som sedieť v tichu. Ľubica bola moja najlepšia kamarátka, nechcel som ju sklamať, no zároveň som sa nevedel rozlúčiť so svojím Mačom.
Mačo je zvyknutý na spoločnosť; nechal by som ho raz doma, znášal by to zle.
Premýšľal som niekoľko dní, nakoniec som pochopil, že musím kvôli kamarátke ísť. Mača som zveril pani Oľge Ondrejkovej, ktorej inzerát som našiel na internete.
Recenzie mala výborné a bývala v trojizbovom byte v Ružinove, jedna izba bola vyhradená výhradne pre mačky. Vraj poskytuje opateru už roky, v minulosti robila asistentku na veterinárnej klinike.
Byt i podmienky boli výborné, vystupovanie Oľgy Ondrejkovej ústretové cítil som, že Mačovi tam nič nebude chýbať.
Mačo, budem preč len tri dni. Prosím, vydrž, môj milý.
Mačo sa mi obtieral okolo nôh, prosil sa na ruky, ale už som musel ísť.
Oľga sa usmiala: Nebojte sa, všetko bude v najlepšom poriadku.
Podal som jej dve päťdesiateurové bankovky. Ak by čokoľvek bolo, okamžite mi volajte, áno?
Prikývla.
*****
Tri dni sa rozplynuli ako dym. Ľubica bola vďačná, že som bol na jej svadbe aj v kostole na sobáši, a ja mal dobrý pocit z toho, že som ju nenechal v štichu. Jej muž sa mi zdal fajn chlap, spoľahlivý.
Na svojho Mača som myslel každý deň a každý deň som volal Oľge Ondrejkovej.
Dobrý deň, Oľga, ako sa darí Mačovi? Robí problémy? Všetko v poriadku?
Dobrý deň, Martin. Všetko je v poriadku, vaša mačka papá, chodí na záchod… Prídete podľa dohody, však?
Hej, áno. Už sa nesmierne teším, že ho znova uvidím.
Keď som sa po návrate do Bratislavy blížil k Oľge, stále sa mi v mysli premietal jej smutný povzdych cez telefón…
Ale, čo si to namýšľam? Veď povedala, že je všetko v poriadku… upokojoval som sa.
Ale zvláštny nepokoj vo mne zosilnel.
Váš kocúr… ušiel, šokovala ma Oľga hneď medzi dverami.
Čože?! Ako?!
Bola tu hlučná rekonštrukcia od susedov, mačky sa zľakli. Išla som ich poprosiť, nech aspoň na pár dní prestanú hlučiť, keď vraciam mačky majiteľom. Keď som otvorila dvere, váš Mačo vybehol do chodby. Nestihla som nič spraviť.
Prečo ste mi nezavolali?! Prečo ste klamali? kričal som.
Myslela som, že sa mi ho podarí nájsť. Raz za čas sa to stáva, mačiek je veľa… Zvyčajne ich vždy nájdem a dovediem späť. Ale Mačo… akosi nie. Zverejnila som inzerát, ale zatiaľ bez výsledku… Ale ešte stále je šanca, že ho niekto nájde.
Nehnevajte sa… Ale NECHCEM vaše peniaze! skríkol som a hodil jej bankovky pod nohy.
To sú vaše peniaze, poznamenala pokojne ona. A ja za to naozaj nemôžem. Nevyvolávajte hádku kvôli susedom.
Venoval som jej pohľad plný nenávisti, otočil sa a vyšiel z bytu.
Vonku sa mi hlava zatočila. Ledva som sa dotackal na lavičku, sadol si, prikryl si tvár a nechal slzám voľný priebeh. Neveril som tomu, čo sa stalo… Prečo som išiel na tú svadbu? Prečo som nechal Mača cudziemu človeku?
V hlave som sa vracal do minulosti, do decembrového večera, keď som z práce zamieril domov. Bolo už po Vianociach, čakal ma týždeň voľna. A práve vtedy sa mi pri nohách objavilo malinké, ryšavé klbko. Mačiatko. Ani som nestihol rozmýšľať, automaticky som ho vzal domov.
Mačo mi odvtedy robil spoločnosť každý deň. Vítal ma za dverami, spával mi pri nohách, večer spolu ležali na gauči. Hovoril som kolegom v práci o jeho vylomeninách a rozosmieval ich historkami o tom, ako sa mi šplhá po nohaviciach, ako spokojne pradie, keď ho hladkám.
Ty by si už radšej mohol nájsť poriadne dievča a nie stále nosiť domov kocúrov z ulice, žartoval môj otec.
Najprv sa našiel Mačo, na ženu bude čas neskôr, smial som sa.
S fotkami som si nikdy nelámal hlavu, mal som iba tie z čias, keď to bol ešte maličký kocúrik. Ani mi nenapadlo, že by som raz potreboval aktualizovanú fotku svojho miláčika…
Skúšal som, samozrejme, Mača hľadať. A nielen ja úprimne mi pomáhali viacerí dobrovoľníci zo Slobody zvierat, vylepovali sme inzeráty, obiehali okolité sídliská, prezerali sociálne siete plné stratených zvierat…
Prešli týždne. Takto ťažké obdobie som ešte nezažil. Najhoršie zo všetkého bola neistota ak by som aspoň vedel, kde je. Ale takto? Každý deň som po práci chodil na miesta, kde by sa mohol túlať. Každého ryšavého kocúra som musel skontrolovať.
Boli aj falošné poplachy: Dobrý deň, má tu jedna pani ryšavého kocúra, možno je váš, poďte sa pozrieť. Nádej, sklamanie. Znova a znova.
Mama sa mi snažila dodať nádej: Synku, ja viem, že ho miluješ. Ale možno príde čas, keď si nájdeš iného kamaráta. Na dedine u susedky sa narodili mačiatka, vraj medzi nimi je aj jeden ryšavý…
Odpovedal som len: Nie, mama. Iného nechcem.
Keď uplynulo pol roka od Mačovho zmiznutia a žiadna správa sa neobjavila, pochopil som, že nádej hasne.
Prosil som Boha aspoň o jedno nech je Mačo živý. Hoc by už nikdy nebol so mnou, len nech má niekde svoj domov. Alebo aspoň voľnosť v nejakej kocúrej bande.
*****
Soboty a nedele som trávil potulovaním sa po Bratislave. Pozrel som do každého dvora, za každý kontajner. Viem, že to už bolo zbytočné, ale nemohol som prestať.
Až som sa jeden deň našiel pred útulkom na kraji mesta.
Možno má mama pravdu, možno by som si mal zobrať iného kocúra? napadlo ma.
Odhodil som tú myšlienku, hneď ma zamrazilo. A čo ak sa Mačo vráti? Pochopil by to, alebo by ma navždy považoval za zradcu?
Chcel som už odísť, keď prišla zamestnankyňa útulku.
Dobrý deň, prišli ste si vybrať zvieratko? Môžem vás previesť, nemáte žiadny záväzok, len vám ich môžem ukázať…
Nevedel som odmietnuť.
Tu je Muro, tam je Ňufko. Obaja sú frajeri, smiala sa. Pozrite, že sú krásni?
Sú, odpovedal som.
Prekvapilo ma, že pri pohybe medzi zvieratami sa mi náhle odľahčilo. Ich pohľady plné očakávania boli liekom na moju dušu.
A úplne vzadu je kto? ukázal som na najvzdialenejší koterec.
To je náš samotár. Ryšavý kocúr, je tu pol roka. Zo začiatku bol v hroznom stave, dali sme ho dokopy, ale je neotrasiteľne svoj. Kŕmime ho, ale nechce nikoho k sebe. Nenašli sme zatiaľ spoločnú reč.
Niečo sa ma v hrudi dotklo.
Môžem sa naňho pozrieť zblízka?
Samozrejme, povedala.
Kocúr, keď nás začul, demonstratívne odvrátil hlavu.
Pozeral som na neho so zatajeným dychom. Bolo to ako úder do srdca.
Mačo? skúsil som ticho. Mačo, si to ty?
Kocúr sa pomaly otočil a pozrel mi do očí.
Zdá sa mi to?
Mačo! vykĺzlo mi zo seba už nahlas. Bože, žiješ! Nože poď ku mne, kocúrik môj. Spoznávaš ma?
Kocúr znovu pozrel a váhal. Ako by v očiach písal: Je to naozaj môj človek? Nechal ma, alebo nie?
Nakoniec sa však rozhodol jeho mačací inštinkt mu povedal: bež! A naozaj, rozbehol sa ku mne.
Zamestnankyňa stihla akurát otvoriť dvierka a vzápätí som ho mohol objať tak, ako nikdy predtým. Pozerali na nás všetci: zamestnanci, aj chlpáči. Aj samotné nebo sa smejalo…
Z útulku som odchádzal s Mačom v náručí, s prísľubom, že im časom budem pomáhať. Pomohli predsa môjmu kocúrovi.
*****
Domov sme išli električkou, celý čas Mačo pradieval na plné hrdlo, akoby bol malý dieselový parný valec.
Z času na čas zamňaukal, akoby mi rozprával svoju príhodu: Bol tam hrozný hluk, ja som ťa nevedel nájsť, všetko ma vydesilo a tak som ťa šiel hľadať sám. Vieš, aká som bol zmätený? Ešte ma aj auto zrazilo ale prežil som. Hlavne, že si ma našiel, však ma už nikdy neopustíš?
Pozrel som sa mu do očí a konečne som mal pocit, že som doma.
Nie, Mačo. Už nikdy ťa neopustím.
A z toho všetkého som si odniesol jedno niektorí priatelia stoja za to, aby im človek veril večne a nikdy sa svojej nádeje nevzdal, ani keď ju podrobí skúške sám život.
