**Menej úst**
Za stolom sme sa museli pretlačiť. Päťmetrová kuchyňa už nepojala piatich ľudí: dvoch dospelých a troch detí.
„Karol, prines stoličku z obývačky,“ povedala mama.
Sedemnásťročný chlapec prevrátil oči, ale poslúchol a vrátil sa so stoličkou.
„Hotovo. Posunieme stôl a všetci sa vmestíme. Nič si z toho nerob, Martinček,“ žena sa nepozerala na päťročného chlapčeka, kvôli ktorému nastal celý tento rozruch. Namiesto toho sa obrátila na muža, ktorý svojím výrazom jasne dával najevo nespokojnosť s prestavovaním.
Prvému pri stole položila misku horúcej kapustnice Alžbeta, hlava rodiny. Rýchlo nakrájala chlieb, slaninu, podala dcére cesnak, aby pomohla s čistením. Čoskoro boli na stole aj ďalšie misky. Najstarší syn, nasledujúc otca, bral zo taniera kus šedej veky, potrel ju tenkým plátkom údenej slaniny a zahryzol si, striedajúc s lyžičkou kapustnice. Cesnak otca a staršieho syna rýchlo zmizol, na tanieri nezostalo nič.
Martin držal lyžičku v ruke, ale nejedol. Sledoval dvoch mužov oproti sebe. Chcel opakovať to, čo robili oni, ale misky boli príliš ďaleko.
„Jedz,“ povedala desaťročná Monika a podala mu kúsok chleba a potom plátok slaniny.
Martin to schmatol a začal žuť, akoby to boli čokoládové bonbóny. Alžbeta sa usmiala a tiež zdvihla lyžičku.
Otec odmietol druhú porciu. Karol mlčky prikývol. A dcéra si vyžiadala soľ, aby si posolila chleba. Čaj pili v tichosti. Každý hľadel do svojho hrnčeka. Suchary a medovníky rýchlo mizli, všetci sa ponáhľali.
Keď večeru dojedli, Alexander vstal ako prvý a povedal:
„Deti budú odteraz jesť prvé, potom my s tebou. Stôl je malý.“
Alžbeta sa zastavila s miskou v ruke, chcela namietať, ale neodvážila sa odporovať manželovi. Karol sa nahnevalo pozrel na chlapčeka, ktorý práve dožúval medovníka.
Včera otec prišiel domov nie sám. Otvoril dvere a poponáhľal chlapča, aby vošiel dovnútra.
„Poď dnu, Martin,“ stála Alžbeta v chodbe s uterákom v rukách.
Bolo jasné, že tento moment rodičia prerokovali, a pre nich bol Martinov príchod premysleným krokom.
„Kto to je?“ Karol vyšiel z izby s učebnicou.
„To je Martin,“ povedala matka čo najláskavejšie.
„Počul som, ako sa volá. Kto to je?“ zopakoval syn otázku.
Alexander s Alžbetou na to neboli pripravení. Mali to deťom povedať skôr, ale zanedbali to.
„Martin bude bývať s nami, do vašej izby dáme ďalšie rozkladacie kreslo.“
„Do našej izby?“ Monika tiež vybehla do chodby.
Ich izba s bratom bola rozdelená skriňou, a pridať kreslo znamenalo veľkú prestavbu. Izba bola maličká, kam by sa dalo kreslo umiestniť, nevedel nikto.
„Porozdeľujete sa.“
Otcova autorita v rodine bola neotrasiteľná. Často ani nemusel hovoriť, stačilo prísne sa pozrieť a deti poslúchli bez vysvetlenia.
Pred siedmimi rokmi otec odišiel z rodiny. Nastal strašný škandál. Vždy pokojná matka plačala a prosila, aby ju nenechával s dvoma malými deťmi. Ale Alexander si len zbalil tašku a odišiel. Zamiloval sa. Stretol Kristínu v továrni a už nemyslel na nič iné. Deti ho neudržali. O dva roky neskôr sa vrátil. S tou istou taškou. Neospravedlňoval sa, len pri otvorených dverách povedal:
„Ak si podala na rozvod, odídem. Tam je všetko už minulosť.“
Alžbeta nevedela nič povedať. Koľko dní a nocí čakala na tento moment, ako jej bolo ťažko. A teraz tu bol. Nemala čo povedať. Dávno mu odpustila. Len ho chcela vidieť.
Takmer rok žili ako susedia, kým Alexander nevyrozprával žene všetko a nepoprosil ju o odpustenie. Alžbeta roztála, všetko sa vrátilo do starých koľají, len s malou zmenou. A potom prišiel Martin.
Tá žena, Kristína, neochorela, nič sa jej nestalo, len dieťa jej prekážalo, bolo prekážkou jej slobodnému životu. Narodil sa preto, lebo továrňa poskytla izbu, riešenie bývania.
„Ber si ho, alebo ho dám do detského domova,“ oznámila Alexanderovi, keď prišiel za synom.
„Kam ho mám zobrať, nás je v dvojizbákovom byte štyria?“
„Neviem kam,“ pokrčila Kristína ramenami. „Keď som ho rodila, nepýtal si sa ma kam.“
„Myslel som, že ho chceš.“
„Cha. Myslel. Do konca mesiaca rozmýšľaj, prvého mám voľno, odovzdám tvojho syna do detského domova, ak si ho nevezmeš.“
Samozrejme, len strašila, vedela, ako je Alexander k synovi pripojený, a nič také by nedopustil. A tak sa stalo.
Alžbeta bez váhania súhlasila prijať chlapca. Nerobila medzi deťmi rozdiely, snažila sa dať každému to, čo potreboval. Milovať ich rovnako.
Čas plynul. Kúpili veľký rozkladací stôl do kuchyne, aby sa všetci zmestili. Monike šťastne oddelili kútik v obývačke, aby uvoľnili miesto pre bratov v ich izbe. Dopadlo to dobre: pri okne stál stôl, oproti stene skriňa a posteľ.
Karol už nastúpil na vysokú školu a Martinček začal chodiť do školy. Zdalo sa, že by už mali byť zohratí. Ale Karol čoraz častejšie dával najavo nespokojnosť s mladším bratom. Ani to, že mali toho istého otca a boli pokrvní, nehrálo veľkú rolu. Matka zasahovala taktne, aby nepriživila škandál a nestresovala Martina, zmierňovala bratove výstrednosti. Pred otcom Karol mlčal, nedovolil si nič. Monika prijala brata hneď a zľúbila sa s ním. Bol jej bližší povahou, viac ako starší brat.
Martin nebol zanedbávaný. Kupovali mu oblečenie, hračky, pripravovali ho doKarol, ktorý kedysi nazýval Martina „Menej úst“, mu teraz pomáhal s úlohami a obaja bratia sa spolu smiali pri stole, kde už nikto nie je „menej“ alebo „viac“, ale len rodina.
