„Na vtáčích právach“
„Zuzana, dnes má Erik rodičovskú schôdzku o šiestej. Musíš ísť do školy, lebo my s Tomášom nestíhame. Aby ste nezabudli, zavolám vám okolo piatej a pripomeniem,“ oznámila nevesta Katarína z chodby, zatiaľ čo si upravovala rúž.
„Katka, radšej choďte sami. Ja zle počujem. Je tam veľa rodičov, každý niečo navrhuje, a ja len nervózna sedím,“ odvetila Zuzana, ktorá vyšla zo svojej izby.
„Zuzana, však viete, že Tomáš pracuje do noci a ja mám správu. Vy aj tak len sedíte doma! Vždy to isté…“ odsekla podráždená Katarína.
„Katka, ja nesedím len tak. Upratujem, chodím do obchodu, varím Erikovi obed… A mne je už šesťdesiatšesť,“ trvala na svojom Zuzana.
„Vy sa len chcete hádať. Vytkáte mi, že varím vnukovi polievku. On je váš jediný, mimochodom! Tomáš, prečo mlčíš? Povedz niečo…“ Katarína už bola zúfalá a obrátila sa na manžela.
„Mama, no tak. Choď a hotovo. Posadíš sa, vypočuješ. Ak povedia, že treba zložiť peniaze, hneď mi napíš, pošlem. Veď to nič nie je… Nechápem, prečo sa hádam,“ pokojne odpovedal Tomáš, Zuzanin syn.
„Aj tak… Dnes nemôžem. Mala som vlastné plány…“ ticho povedala Zuzana.
„Tak si robte svoje plány. Všetci prídu rodičia, len náš bude ako sirota! Ďakujem za zničenú náladu!“ zvolala Katarína a vyšla z bytu, prudko zabuchla dverami.
„Presne tak, všetci prídu rodičia…“ povedala Zuzana a vrátila sa do svojej izby.
Tomáš ešte chvíľu postál v chodbe, upravil si kravatu pred zrkadlom, zobral laptop a tiež odišiel.
„Idem. Erik, neoneskor sa prosím do školy na prvú hodinu.“ Po týchto slovách znova zabuchli dvere.
V byte zavládlo ticho…
Dvanásťročný Erik bol už oblečený do školy. Zvyšných pár minút pred odchodom chlapec využil na hranie konzoly. Sedel so slúchadlami a nevnímal, čo sa dialo v byte. Vlastne nepočul vôbec nič…
…Zuzana sedela vo svojej izbe na malom gauči a pozerala sa z okna. Za päť rokov, čo žila v tejto malej izbe, stihla dôkladne preskúmať výhľad. Róg opačného domu, breza, kríky ruží a kúsok detského ihriska – všetko jej bolo až bolestivo známe. A to preto, lebo väčšinu voľného česa trávila práve takto – sedením na gauči a hľadaním z okna. Dlho ju neopúšťal pocit, že v synovom byte má rolu opatrovníčky a služobníčky. A tak to aj bolo. Kedysi však žila úplne inak…
…Zuzana vyrástla v jednoduchej rodine. Od detstva bola skromné a vychované dievča. Všetko malo ako každý – škola, potom univerzita, prvá práca. V cudzom meste neostala. Rozhodla sa vrátiť domov.
Po návrate nastúpila do miestnej továrne. Tam stretla svojho budúceho manžela. Mladý vedúci dielne Ján sa jej páčil na prvý pohľad. Aj ona sa mu zapáčila. Za pár mesiacov bola svadba. Potom sa narodil synček Tomáško.
Zuzana snívala aj o dievčati. Ale jej plany sa nesplnili. Raz do továrne prišla z mesta mladá technička. Vraveli, že je na dlhšej služobnej ceste, aby nastavila výrobný proces na nových strojoch. Alžbeta, tak sa volala mestská, skutočne výrobný proces nastavila. A ešte aj Zuzane odlákala manžela.
Spočiatku verila, že sa manžel vráti. Ale Ján sám požiadal o rozvod, povedal, že vždy sníval o živote vo veľkom meste. A tu mu naskytla taká šanca… Alžbeta – žena vzhľadná, s bytom a trvalým pobytom v meste. Jedným slovom, Ján odišiel žiť nový život, nechal Zuzanu s malým synom. Alimenty síce posielal, ale o synov život sa nikdy príliš nezaujímal.
Zuzana sa na osud nikdy veľmi nesťažovala. Veľa pracovala, snažila sa synovi dať to najlepšie a vychovať ho ako dobrého človeka. Jediné, čo jej vadilo, bolo, že syn zdedil jej povahu – bol príliš mäkký, pokorný a dobrácky.
Tomáš vyrastol, dostal sa na vysokú. A raz oznámil matke, že o víkende privedie domov priateľku – budúcu nevestu a manželku. Nedalo sa povedať, že by sa Zuzana tešila. Už bola zvyknutá žiť so synom, a teraz to vyzeralo, že za pár mesiacov ostanú sama v malom dvojizbáku. Zuzana sa modlila, aby Tomášovi našli dobrú dievčinu, aby v rodine vládla harmónia.
O víkende syn, ako sľúbil, priviedol domov svoju lásku Katarínu. Zuzane sa nevesta veľmi nepáčila. Síce pekná a šikovná, ale príliš živá a razantná. Predstavovala si syna skôr s pokojnejšou dievčinou. Ale do situácie nezasahovala. Syn bol predsa dospelý muž, mal si sám vybrať, s kým mu bude lepšie.
Čoskoro bola svadba. Spočiatku Tomáš a Katarína bývali v podnajme. Potom si našetrili na vlastný garsón. O niekoľko rokov sa im narodil prvý syn Erik. Keď mal chlapec ísť do školy, Katarína začala riešiť bývanie a hľadať človeka, ktorý by sa o syna postaral.
„Tomáš, čo keby sme tvoju matku presvedčili?“ spýtala sa raz manžela.
„Na čo ju presvedčiť?“ nechápal Tomáš.
„Predať jej starý dvojizbák a náš byt. Kúpime trojizbák. Každý bude mať svoju izbu a ona sa bude starať o Erika. Treba ho bude v prvom rade vyzdvihnúť zo školy, vodiť na krúžky, kontrolovať úlohy. Mňa práve povýšili na vedúcu oddelenia. Nemôžem riskovať kariéru. A ona je predsa na dôchodku. Len sedí doma a nič nerobí.“
„No, môžeme to skúsiť…“ váhal Tomáš.
Zuzane sa návrh detí nepáčil.
„Katka, však chápete,
