V jeden víkend som išla s naším psom do veterinárnej kliniky na očkovanie. Čakala som v rade. Všimla som si staršieho muža, oblečeného skromne, no upraveného, ktorý mi pripadal povedome. Pozrela som sa bližšie – bol to náš sused, Jozef Mihálik. Starý muž sa neposedne vrtel a volal lekára. Pristúpila som k nemu.
“Čo sa stalo?”
“Prešlo ho auto, našiel som ho priamo na ceste. Potrebuje urgentne operáciu.”
“Ocko, máte dosť peňazí?”
“Neviem, dcérka.”
Mihálik začal prehrabávať vrecká. Našiel okolo 25 eur. Zažiari sa.
“To by malo stačiť. Nedávno som odkladal, našla sa príležitosť.”
Pes, podľa všetkého chrt, úpenlivo kňučal. Povzdychla som si. Podľa toho, ako vyzeral, mal zlomeninu – operácia by stála aspoň 300 eur. Dobre oblečený muž, ktorý držal v náručí nesmierne drahého bengálského mačka, sa na nás obzrel.
“Dcérka, no ved nemohol som tú biedu nechať tam,” vzdychol si Mihálik. “Kričalo to na ceste. A autá len preslietali okolo, všetci niekam ponáhľajú. A tu živá duša trpí. Zavolám žene, Zorke, má tam ešte nejakých 10 eur, pre prípad.”
Muž s mačkom si ma odtiahol stranou.
“Poznáte ho?”
“Býva v susednom dome. Mal kedysi trojnohú psicu. Odišla v pätnástich – nemčúra. Tiež ju našiel, zrazenú, ale pôvodní majitelia sa k nej nehlásili.”
“Rozumiem,” povedal muž s bengálcom a prišiel k recepcii.
“Zavolajte chirurga a ošetrite toho starého pána so psom. Vystavte účet, ja zaplatím, ale zoberte od neho jeho peniaze. Len mu nehovorte, koľko to stálo.”
Prišiel chirurg. Účet bol 400 eur. 25 eur dal Mihálik, zvyšok zaplatil muž s mačkom – Juraj Ondrejovič. Ja som dala nášmu psovi vakcínu a vydala sa domov. Mihálik čakal pri operačke. Čas plynul a chrt začal chodiť po okolí, buď s ním, alebo so Zorkou. Mierne kulhal.
“Dobrý deň, Jozef Mihálik.”
“Dobrý deň, dcérka.”
“Vidím, že pes vám ostal.”
“Áno, našiel som majiteľov. Ale nechceli ho späť, povedali, že na výstavy už nebude dobrý. Nepotrebujú ho. Nevadí, nejako to zvládneme. Syn mu kúpil špeciálnu stravu a vitamíny. A ja som si našiel brigádu, hliadkarím. Platia 350 mesačne. Funguje to. Voláme ho Divo.”
O dva mesiace neskôr som opäť zavítala do tej istej kliniky. Náš starý kocúr Mačo ochorel. Čakali sme v rade, keď tu sa zrazu objavil Mihálik. V náručí mal mačiatko, strašné na pohľad – poškriabané a obliate živicou. Stál tam, nervózne prehrabával vrecká a počítal drobáky. Bolo ich málo, zrejme. Rozčúlený sa zakrútil.
“Vzal som ho tínedžerom. Zvrátenci, poškrabali ho, poliali smolou. Odpor.”
“Chýba už len ten s bengálskym mačkom,” pomyslela som si.
Vtom sa otvorili dvere a vošiel Juraj Ondrejovič so svojím Bengom. Uprel pohľad na Mihálika, ktorý stále prepočítavál drobné. Z mačiatka kvapkala krv a lepila sa živica.
“Karma naozaj!” zvolal Juraj Ondrejovič a zamieril k recepcii.
“Prev”Deťa s tým mačiatkom ošetrite, ja zaplatím,” povedal a odvtedy má Mihálik doma aj mačku, ktorú pomenoval Mica.
