Dnes večer premýšľam nad príhodou, ktorá ma pred pár rokmi skutočne zmenila. Už roky učím na vojenskom inštitúte dokonca mám doktorát z medicíny a celý svoj život som predtým strávila v detskej nemocnici v Bratislave. O deti som sa vždy snažila starať zodpovedne a s láskou, no paradoxne, tie moje vlastné boli stále choré. Sama som si lámala hlavu veď som lekárka! Doma po každej službe ako prvé vždy zamierim do sprchy, prezlečiem sa, ruky si umývam priam až obsesívne, ale moje dve dievčatá, Katka a Dominika, zakaždým chytili presne tie infekcie, ktoré som v ten deň liečila na oddelení.
Neboli to nijaké ufňukané deti, práve naopak stále vysmiate, rozdávačky radosti, hravé. Aj vitamíny som im dávala, aj sme sa pravidelne otužovali, no nič nepomáhalo. Keby som bola poverčivá, verila by som na urieknutie! Ale ja ako dôsledná zdravotníčka som hlavne pociťovala únavu, pocit prehry a zúfalstva až som sa hanbila pred sebou samou.
Jedného dňa som bola po ťažkej službe taká vyčerpaná, že sa mi chvelo celé telo. Pamätám si, ako som stála pred nemocnicou a mala ten zvláštny pocit, že ak teraz vkročím do bytu, zase prinesiem dievčatám niečo zlé. Spontánne som sa rozhodla ísť namiesto domov do kina. Hráli práve film o Tatranskom poklade slovenské dobrodružstvo, veľa úsmevov v sále. A keď som potom, s trochu vinným svedomím a súčasne zvláštnym nadšením dorazila večer domov, čakalo ma milé prekvapenie Katka aj Dominika boli zdravé, hašterili sa o medvedíka a tancovali po izbe.
O týždeň na to sa mi prihodilo niečo podobné po práci som zašla ku kamarátke Jarke na horúci čaj s koláčom. Smiali sme sa, rozprávali vtipy a len čo som sa vrátila, opäť doma zdravie a smiech. Postupne som si zvykla po službe nebežať domov, aj keď som mala hlavu plnú povinností. Prešla som sa záhradou pri Modrom kostolíku, obdivovala kvety, chvíľku si posedela pri fontáne na lavičke. Potom už cesta domov bola oveľa lahšia aj pre mňa, aj pre dievčatá, ktorých zdravie sa zázračne zlepšilo.
Začala som o tom všetkom uvažovať. Možno to nie sú len baktérie, ktoré nosíme na rukách, ale aj informácie a pocity, ktoré si nesieme v sebe. Zlé zážitky, únava, nahromadené napätie to všetko sme schopní nevedomky prinášať domov a zaťažovať tým tých, ktorých máme najradšej. Teraz už viem, že predtým, než sa vrátim k svojej rodine, potrebujem najprv vyvetrať hlavu, zastaviť sa, potešiť sa maličkosťami či už je to prechádzka v parku, pozretie si slovenského filmu alebo srdečný rozhovor pri čaji.
Mám pocit, že to funguje lepšie než všetky vitamíny světa. Od tých čias už naše Karolka a Dominika neboli choré. Dodnes si pripomínam ak sa stane niečo nepríjemné, neponáhľaj sa hneď domov a nenos to so sebou. Najskôr zmeň prostredie a až potom prines svojim blízkym pokoj. Vedci by hádam povedali niečo o psychickom imunitnom systéme. Ja sa riadim vlastnou intuíciou a jarná prechádzka po starom parku za tie dve eurá za kina stojí viac, než by sa zdalo.
