Na vojenskej katedre vyučovala jedna lekárka, pani doktorka Horváthová. Celý svoj život venovala práci na detskom oddelení v nemocnici v Bratislave. Raz nám porozprávala niečo veľmi zvláštne. Jej dve dcéry prekonali všetky možné detské infekčné choroby hoci ich mama je lekárka. Neustále si prinášali domov nejaké vírusy, až bola z toho úplne vyčerpaná. A pritom dievčatá boli veselé a živé, stále smiali a pobehovali.
Samozrejme, pani doktorka poctivo dodržiavala hygienu hneď po príchode z nemocnice sa sprchovala, preobliekla sa, dôkladne si umyla ruky no dievčatá zakaždým ochoreli práve na tie choroby, ktoré ona liečila u svojich pacientov. Navyše, keď riešila obzvlášť ťažký prípad, dcéry ochoreli takmer okamžite. Nepomáhali vitamíny ani otužovanie a mama-lekárka upadala do beznádeje.
Raz mala za sebou mimoriadne náročnú službu dostala sa jej ťažká diagnóza a bola totálne vyčerpaná, až ju prepadol strach ísť domov. Cítila celý deň v kostiach, že dcérky zasa ochorejú… No tentoraz sa rozhodla inak namiesto toho, aby utekala domov, zastavila sa v kine na film o Indiana Jonesovi. Po filme, s pocitom viny, ale aj zvláštneho nadšenia, prišla domov. A čuduj sa svete dievčatá boli zdravé, pobehovali a smiali sa.
O pár dní šla znovu po službe najprv na návštevu k kamarátke Silvii do Ružinova. Pri čaji a makových koláčoch sa s kamarátkou smiala, počúvala jej veselé historky. A opäť potom doma dievčatá zdravé.
Tak jej to prešlo do krvi hoci bola po práci na pokraji síl, nešla rovno domov do paneláku. Začala chodievať cez park na Štrkovci, kde rozvoniavali muškáty a zurčal malý fontánik. Prešla sa pomedzi stromy, sadla si na lavičku a nasávala ticho a kvety. A potom šla domov. Odvtedy boli deti zdravé.
Napokon si pani doktorka Horváthová sama pre seba spravila zásadný záver nejde len o bacily a vírusy, ale aj o to, aké zážitky a emócie si človek donáša domov. Zlá energia, s ktorou prídeme, vie nášmu okoliu nevedomky ublížiť, hoci nevyslovíme jediné slovo.
Takže odvtedy, keď mala obzvlášť ťažký deň alebo zažila niečo nepríjemné, zmenila prostredie: buď sa prešla v parku, vypila si kávu na terase alebo sa nechala unášať ďalším filmom. A potom, až bola jej myseľ pokojná, prišla za najbližšími. A v ich byte už nebolo počuť kašeľ, len smiech a radosť.
Ako presne toto funguje, možno vedci ešte len skúmajú. No jedno je isté chvíľu sa prebehnúť pod lipami alebo si užiť starý dobrý film, a až potom sa objímať s tými, na ktorých nám záleží, má svoju váhu. Najprv treba uzdraviť dušu, až potom utekať domov.
