**Na vodítku srdca**
Zuzana vyšla z kancelárie a zbadala, že práve prišiel výťah a ľudia doň nastupujú.
“Počkajte!” zvolala a pokúsila sa dobehnúť.
Na konci pracovného dňa, rovnako ako ráno, bol výťah ťažko dostupný. Zuzana do neho vkĺzla na poslednú chvíľu, mierne dotlačila ostatných. Musela sa pritisnúť k hrudníku muža, ktorý stál pred ňou, aby sa dvere za jej chrbátom zatvorili.
“Prepáčte,” povedala a odvrátila hlavu, inak by sa jej čelo dotýkalo jeho brady. Príjemne voňal po toaletnej vode.
“Nič sa nestalo.”
Takto cestovali až do prízemia, tesne pri sebe.
Keď výťah zastal a dvere sa otvorili, Zuzana urobila krok vzad. Muž ju jemne chytil za ruku, aby nezakopla, a odviedol ju nabok, preč z davu vystupujúcich ľudí. Bolo to akoby tanec. Nestihla mu však poďakovať, lebo vedľa nej zrazu stála kamarátka Monika.
“Idieš domov? Môžem ťa viezť.”
Zuzana sa na ňu obrátila, nestihnuc ani poriadne pozrieť na muža, ktorý jej pomohol.
“Nie, pešo sa prejdem, nadýcham sa.”
Vyšli na ulicu. Mrholilo, ľudia okolo nich kráčali s dáždnikmi.
“Prší. Počkaj tu, prídeš ku mne do auta.”
“Moni, ďakujem, ale pôjdem pešo.” Zuzana vytiahla zo šiat dáždnik.
“No dobre, ak nechceš,” povedala Monika a pozrela na kamarátku podozrievavo.
Zuzana sa rozlúčila, roztvorila dáždnik a pripojila sa k zástupu kolegov, ktorí tiež kráčali domov. Chcela byť chvíľu sama, premýšľať. Domov sa jej, pravdu povediac, veľmi nechcelo.
Dáždnik jej prekážal, musela sa vyhýbať cudzím a dávať pozor, aby nikoho neuhodila. Zložila ho a schovala do tašky. Na stromoch a kríkoch opuchali púčiky, niekde už boli jemné mladé lístky. Tento okamih nového života bol taký krátky, že si ho chcela zapamätať.
Kráčala a rozmýšľala, ako sa mohla znova pomýliť, ocitnúť sa s nesprávnym mužom? Nie v nesprávnom byte – bývala v starom rodinnom dome po babke, bez hypotéky. Práve ten dom však k nej priťahoval nesprávnych mužov. Príliš neskoro si to uvedomila.
A tak odkladala, kráčala pomaly, len aby nemusela čo najdlhšie prísť domov, kde ju čakal Marek. Vlastne nie ju – ale večeru, ktorú mu pripraví. A všetko začalo tak pekne…
***
S mamou žili samé dve. Otec ich opustil, keď mala Zuzana deväť rokov. Keď chodila do desiateho ročníka, mama sa znova vydala. V byte sa objavil cudzí muž a Zuzana bola zvyknutá chodiť doma v šortkách a tielku. Mama jej vytkla, že pred dospelým mužom sa takto nechodí, a požiadala ju, aby sa obliekala slušnejšie. Zuzana sa pred ním už aj tak hanbila, a teraz sa radšej ani neukazovala z izby. Problém vyriešila babka, ktorá jej navrhla, aby sa k nej nasťahovala, aby si „mladí“ mohli zvyknúť. Všetkým to vyhovovalo.
Keď Zuzana študovala na vysokej škole, babka zomrela a ona ostala sama. Medzi študentmi sa jej páčil Peter. Dievčatá sa oňho predierali, a šanca, že by si všimol práve Zuzanu, bola malá. Až raz po prednáške si sadol vedľa nej a potom ju sprevádzal domov.
O mesiac už býval u nej. Mama sa snažila dcére vysvetliť, že z toho nič dobré nevzišlo, ale Zuzana nechcela počúvať. Nezasahovala do maminej lásky, prečo by mala mama zasahovať do jej? Je dospelá, miluje, a všetko bude dobré. S mamou sa kvôli tomu pohádali.
Takmer dva roky žili s Petrom spolu, ako rodina. Štúdium sa blížilo ku koncu, zostala len diplomka. Zuzana neverila, že by Peter neurobil návrh, že by sa nevzali. Ale obhajoby prešli, diplomy oslávili, a žiaden návrh neprišiel. Navyše, Peter jej povedal, že odchádza.
“Domov?” spýtala sa. “Kedy sa vrátiš?”
“Nevrátim sa. Najprv domov, potom do Prahy. Strýko mi tam ponúkol prácu.”
“A čo ja?”
“Zuza, nezačíňaj. Bolo nám spolu dobre, však? Som ti vďačný, že si ma prijali doma, ušetril si ma bývania na intráku. Ale musím ísť ďalej. Nechcem sa teraz ženiť. Chcem si vybudovať kariéru, kúpiť si byt v Prahe, cestovať a pozrieť svet. Veď som ti nič nesľúbil, či?”
“Mohli by sme ísť spolu…”
“To by nešlo…”
Hovoril, ale ona naňho hľadela a uvedomovala si, že ho vlastne vôbec nepozná. Plakala, hovorila o láske, prosila, aby zostal.
“Veď ja ťa nemilujem. Bolo s tebou pohodlie. Si dobré dievča, nájdeš si poriadneho chlapa, vydáš sa, budeš mať deti. Ale taký život nie je pre mňa, aspoň zatiaľ nie. Som ti vďačný, ale naše cesty sa rozchádzajú. Prepáč.”
Odšiel, a Zuzana tri dni plakala do vankúša. Prišla mama, nevyčíA po pol roku stretla toho muža z výťahu znova, tentoraz už navždy, lebo sa do seba zamilovali a pochopili, že niekedy stačí len otvoriť oči a vidieť, čo nám život ponúka hneď pred nami.
