Chlapca volali Teodor. Mal desať rokov.
Kedysi dávno ho našiel starý tulák menom Barnabáš ako dojča pod mostom pri Dunaji v Bratislave. Chlapec ležal v starom lavori po silnej búrke. Na ruke mal ošúchaný červený náramok. Vedľa neho bola premočená papierová lístočka: Prosím, postarajte sa oňho. Volá sa Teodor.
Barnabáš sám prebýval na ulici, ale prijal to dieťa. Kŕmil ho, ako vedel, zahrieval vlastným kabátom. Vždy mu vravieval: Ak raz nájdeš svoju mamu, odpusť jej. Len zo žiaľu môžu matky opustiť svoje deti.
Roky plynuli a Barnabáš ťažko ochorel. Teodor žiadal almužnu, až sa raz zatúlal k honosnej svadbe v historickom kaštieli pri Modre. Podali mu tanier jedla.
Keď na schodoch zazrela nevesta, zmeravel. Na jej zápästí sa leskol rovnaký červený náramok.
Pristúpil bližšie a ticho sa spýtal, či je ona jeho matka.
Žena zbledla. Ako sedemnásťročná dievčina tajne porodila, bála sa hnevu svojich rodičov, a tak nechala dieťa pod mostom v nádeji, že sa oň niekto postará. Potom ho márne hľadala celé roky.
Ženích zastavil obrad. Povedal, že berie nielen ju, ale aj jej minulosť. A ak je ten chlapec jej syn, prijíma ho aj on za svojho.
A potom dodal ešte niečo: Barnabáš je v skutočnosti jeho vlastný otec, s ktorým stratil kontakt už dávno. Ten istý človek, ktorý kedysi zachránil malého Teodora.
V ten deň sa svadba napokon uskutočnila. No najskôr všetci spoločne išli do nemocnice za Barnabášom.
Starý muž ich uvidel pohromade a šepol: Srdce vždy privedie späť tých, ktorých milovalo.
Prvýkrát v živote Teodor pochopil, že rodina existuje. A nie jedna.
