Viera sedela vo svojom útulnom byte v Košiciach a pozerala na kufrík, ktorý práve zbalila. Jej dcéra Zuzka predvčerom zavolala s prosbou, ktorú nešlo odmietnuť: „Mami, príď k nám na týždeň, pohladíš Miška, my s Tomášom musíme vyriešiť pár vecí.“ Viera, ktorá zbožuje svojho päťročného vnuka, okamžite súhlasila. Predstavovala si, ako si s Miškom bude hrať, čítať mu rozprávky a chodiť na prechádzky. Keď však prekročila prah dcérinho domu, pochopila: nečaká ju týždeň plný radosti, ale drina, o ktorej jej nikto nehovoril. Srdce jej bolelo z toho, ale späť už nešlo.
Zuzka s manželom Tomášom bývali v priestrannom byte v centre Košič. Viera sa vždy obdivovala, ako jej dcéra zvláda prácu, rodinu a udržaný domov. Lenže keď vošla dnu, zhrozením vykríkla: kuchyňa bola plná špinavého riadu, v obývačke sa váľali hračky a na podlahe boli škvrny, ktoré nikto nestihol utrieť. Zuzka ju objala a rýchlo povedala: „Mami, zajtra ráno odchádzame, Miško zostáva s tebou, zvládneš to? A ak budeš mať čas, mohla by si trochu upratať?“ Viera prikyvla, ale v jej duši sa ozval výstražný signál. To slovo „trochu“ sa ukázalo byť kľúčové a ona ho podcenila.
Ďalšieho dňa, keď Zuzka s Tomášom odišli, Viera zostala sama s Miškom. Bola pripravená na jeho rozmaroch, na nekonečné „prečo“ a dokonca aj na to, že nebude chcieť jesť kašičku. Ale nebola pripravená na to, že dom sa pre ňu stane nočnou morou. Miško, ako každý päťročný chlapec, behal po byte a rozhadzoval hračky. Viera za ním behala a snažila sa udržať kúsok poriadku, ale bolo to ako nosiť drevo do lesa. Večer objavila na chladničke zoznam, ktorý jej Zuzka nechala: „Mami, prosím, vyper bielizeň, umy podlahy, uprac šatník, choď nakúpiť.“ Viera na okamih stuhla a cítiła, ako jej krv stúpa do tváre. Nešlo len o to pohladať vnuka – toto bola objednávka na plnohodnotnú upratovačku.
Každý deň sa zmenil na maratón. Ráno varila Miškovi raňajky, potom ho vzala na ihrisko, aby sa nenudil. Po návrate mu dala obed, umyla riad, vyprala a upratovala. Šatník, ktorý mala „upratať“, bol chaotická hromada oblečenia, ktoré musela všetko preložiť. Potraviny? Ťahala ťažké tašky z obchodu, zatiaľ čo Miško ju potiahol za ruku a dožadoval sa zmrzliny. Večer padala únavou, ale namiesto oddychu mu čítala rozprávky, lebo inak by nezaspatil. Viera Miška milovala, no s každým dňom jej ubúdali sily a pribúdala trpkosť. „Prišla som sem pre vnuka, nie aby som im robila slúžku,“ myslela si, keď sa pozrela do zrkadla na nové vrásky.
V polovici týždňa to už Viera nevydržala. Zavolala Zuzke a pokojne sa spýtala: „Zuzka, pýtala si ma, aby som ti pomohla s Miškom, ale prečo robím celé domáce práce?“ Dcéra sa zdala byť prekvapená: „Mami, no veď si doma, myslela som, že ti to nevadí. My s Tomášom sme úplne vyšťavení, nestíhame.“ Viera prehltla hrudku v hrdle. Chcelo sa jej kričať, že nie je už mladá, že ju bolí chrbát a že aj ona si zaslúži oddych. Namiesto toho však len povedala: „Prišla som sem pre Miška, nie pre tvoj byt.“ Zuzka niečlZuzka len vzdychla a povedala: “Mami, veď si to nemusela robiť všetko.”
