V škole ma neustále vyberali na rôzne olympiády. Jedného dňa ma prihlásili na chemickú olympiádu. Pochopil som to ako uznanie mojich intelektuálnych schopností. Po tom, čo sa to dozvedela mama, povolaním chemička, ktorá pred svadbou s otcom nosila starobylé šľachtické meno, sa začala správať ako typická slovenská teta v zástere. Zvyčajne sa smiala decentne, takmer ako postava zo slovenského románu, ale tentokrát rozliala čaj po stole a vybuchla do smiechu.
Bol to prvý a zároveň posledný raz, čo som videl mamu naozaj smiať sa. Potom som bol vyslaný na okresnú olympiádu z fyziky. A potom znova a znova. Vtedy mi začalo dochádzať, že vedenie školy ma pravidelne “odsunie”, aby dali šancu ostatným deťom mať v triede pokoj na učenie.
Na biologickú olympiádu som však išiel už v dvojici. Pridali ku mne spolužiaka Tolika Kriváňa. Aj on sa v biológii orientoval skôr teoreticky; podobne ako ja vedel rozlíšiť jeleňa od korytnačky na dobrých sto krokov. Keď biológia zistila, kto túto vedu pôjde reprezentovať z našej školy, takmer začala držať protestnú hladovku. Ale nebudú celý deň v škole, údajne ju presvedčila pani riaditeľka so zástupkyňou. Tak nás s Tolikom posadili do obrovskej auly so šesťdesiatimi ďalšími záujemcami o biológiu. Každý dostal veľký dvojlist.
Práve v tej chvíli držala za rečníckym pultom motivačný prejav výrazná žena so sklenenou brošňou na hrudi veľkou ako päsť. Jej príhovor mal niečo do seba: hlavné posolstvo nie sme tu náhodou, pred nami je veľký život. A ak teraz budeme švindľovať a opisovať, budeme celý život vykladať vagóny. Aj to je vraj ušľachtilé, ona proti tomu nič nemá.
Popozeral som sa po sále a ťukol som do pleca dievčaťu po mojej pravici. Začervenala sa a sklopila namaľované mihalnice. Vtom všetci začali horlivo vypisovať svoje papiere ako keby sa ich dotkol blesk. Tolik znervóznel:
– Nerozumiem, čo treba robiť. Čo máme robiť?
Ešte stále veril, že nás iba pozvali na limonádu, nie na písanie. Po preštudovaní zadania mi došlo do prázdnych políčok treba vpísať odpovede. Tolikovi som to polopatisticky vysvetlil. Žena s brošňou ma upozornila, aby som sa upokojil.
– Kde sa pozerajú odpovede? spýtal sa Tolik.
A pani s brošňou nenápadne zisťovala, z ktorej školy sú títo dvaja chlapci, čo tak húževnato dvíhajú ruky k vede. Starého borca len tak nezmätú. Povedal som, že sme zo stotridsiatej druhej. Zapísala si to do svojho zoznamu aj na Tolikov papier. Žena si zahryzla do okuliarí a tiež si niečo čarbala do poznámok.
– Veď sme zo stotridsiatej piatej, – ohradil sa Tolik.
– Ticho, nebuď hlúpy, – zahriakol som ho.
Tolik ma kopol, ale trafil stoličku dievčaťa predo mnou. Obrátila hlavu ako sova, zhodnotila, že nie sme jedlí, a požiadala, nech to neurobíme znova. Zapamätal som si jej pehy.
– Čo chceš? odsekol jej Tolik. Sadni si a neruš.
Následne jej pani s brošňou udelila posledné napomenutie. Dievča sa rozplakalo. Pani ju ako skutočná mama pohladila slovom: nech verí v svoje schopnosti, a všetko sa podarí. Výsledok? Dievča si utrelo slzy a skutočne jej začalo všetko vychádzať.
Mal som zložitú situáciu. Spomínať si na roky života Carla Linného a zároveň chytať pohľady dievčaťa s mihalnicami to sa nedá naraz. Buď Linné, alebo mihalnice. Ak spolu, tak som mal pred očami Carla Linného s namaľovanými mihalnicami, z čoho mi bolo čudne. Ktokoľvek to bol, ten obraz nebol pekný.
– Koľko druhov rýb žije v Dunaji? spýtal sa Tolik mimochodom.
– Deväťsto dvanásť, – odpovedal som.
– Naozaj?
– S takými vecami sa nežartuje.
O Linném som napísal odpoveď, že by zapadla i do životopisu Márie Ďuríčkovej. Bola by správna, pokiaľ by kontrolór nemal potrebu hľadať v tom háčiky.
Pôjdeme do kina? napísal som lístok, opatrne ho zložil a hodil dievčaťu s namaľovanými mihalnicami. O minútu prišla odpoveď: Ja už s niekým kamaráčim, napísala krásnym písmom. Aj dnes ma fascinuje ženská schopnosť nikdy hneď nepovedať áno. Dočerta! Vôbec mi nešlo o to rozbiť jej kamarátstvo. Chcel som len nové. Už som kamarátčil s dvomi babami, ktoré boli najlepšie kamarátky chlapci tých báb spali hlbokým spánkom. Starosti s tým mal jedine môj otec, ktorý mi pravidelne vysolil nejaké tie eurá.
Je lepší ako ja? napísal som. Áno, odpovedala. Tak prečo nie je na olympiáde? Dievča sa zamyslelo. Chápal som ju.
– Nesplietol si si Dunaj s Atlantikom? – ticho sa opýtala pani s brošňou, keď prechádzala okolo nás už tretíkrát, hádajúc, že u nás nájde ťaháky. Ale ak chcete mať ťaháky, musíte aspoň tušiť, o čom daný predmet je. U nás s Tolikom hľadať nemala čo.
Tolik sedel s výrazom útočného dieťaťa, ktoré potrebuje lekára. Ale to bol jeho bežný výraz pani to len nevedela.
– Aký oceán, čo po mne chceš? začal ma štuchať, keď som práve budoval ďalšie nejasné vzťahy. Tu nie je ani jedna otázka o oceánoch.
Kto je kto so Satinským? napísal som a poslal jej. Nie!, odpísala a pribudla aj nakreslená smejúca sa tvár s vrkočmi a ušami. To ma zaujalo hádam viac ako mihalnice. Dnešné smajlíky už nemajú tú príťažlivosť. Takmer som podľahol kúzlu, keď ma prerušil kolega-biológ.
– Mám na teba otázku, – začal Tolik vážne. Aká je úroveň kon-formácie vo vlasovom keratíne? Keratín je odpoveď? Kto to písal, nejaký Maďar? Veverica má hrdzavé vlasy, nie?
Potvrdil som a dodal:
– A v zime sú sivé.
Tolik to napísal: Hrdzavé. A v zime veverica sivá. Vždy sa vedel začleniť do akejkoľvek diskusie.
Dievča s pehami sa ku mne otočí a pošepne: Alfa-špirála.
Kde? obzerám sa.
– Úroveň konformácie alfa-špirála, – vysvetlila, a opäť sa odvrátila.
Pozrel som sa jej na uši. Tie boli tiež zaujímavé. Rýchlo som zapísal odpoveď, odtrhol rožok papiera a napísal: Pôjdeme do kina? Veď raz to musí vyjsť…
Pôjdeme, pristála mi odpoveď na lavici.
O chvíľu z pravej strany: No dobre, poďme.
To bol existenciálny pat. Keď som z toho vychádzal, prišla otázka: Ako sa volá mláďa nosorožca? To sa ťažko odpovedá, keď človeku dve ženy naraz naznačujú čosi vážne. Nosoroháčik? Noson? Teliatko? Nosotolík? Zprava mihalnice, spredu pehy. Hotovo! Napísal som: Mláďa nosorožca.
S pehatou sme vydržali do zimy, kým veverice nezosiveli. Tá s mihalnicami do kina neprišla. Ach, tie ženské povahy!
Nakoniec som na bio-olympiáde získal druhé miesto a dostal diplom. Ale ten mi odovzdali až o dva mesiace, hľadali ma. Na stotridsiatej druhej škole sa podľa mena našiel len jeden žiak. Bol prváčik a na otázku pani riaditeľky: Ako sa mohol ocitnúť na olympiáde? sa rozplakal a sľúbil, že viac nebude. Napokon ma predsa len našli.
Bol som jediný z celého toho zrazu, kto vedel, ako sa volá mláďa nosorožca. Vedci dodnes neprišli na to, ako ich tí nosorohovia vlastne pomenúvajú. Tak som vstúpil do sveta vedcov a stal sa tam svojím. A potom som sa pokazil a vyšiel von, vidíte…
