Dnes som si uvedomila, ako rýchlo plynie čas. Túto noc som nemohla spať. Celý večer mi v hlave zneli slová môjho vnuka Martina.
“Babička, zajtra neprídeme na tvoje výročie, ospravedlň nás,” hovoril Martin, manžel mojej vnučky Zuzky.
“Martinko, čo sa stalo? Niečo zlé?” spýtala som sa znepokojene.
“Nie, babi, Zuzka práve odišla do pôrodnice. Nemohla počkať na tvoj večierok, tak ti pripravila skorý darček. Ešte len teraz začína,” povedal so zmiešanými pocitmi úzkosti a radosti.
“Bože môj, aká radosť! Už som sa vystrašila, keď si volal tak neskoro. Volaj hneď, keď sa narodí, aj keby mala byť noc. Nepredpám.”
Za dve hodiny zatelefonoval znova: “Babička, máš darček – vnúčko Jakub. Zuzka je v poriadku. Tak oslavuj svoje výročie bez nás.”
“Dobrý chlapec, Martinko, poďahuj Zuzku od mňa. Je šikovná.”
Mám sedemdesiat rokov. Osla by to neprekvapilo, ale ja som stále plná života. Nepríde veľa hostí – len moja mladšia dcéra s manželom a vnukom, moji starí priatelia Viera a Mária, s ktorými som dlhé roky pracovala v závode.
Pred ôsmimi rokmi som pochovala manžela Jána. Žili sme šťastne, ale osud nám našiel cestu. Srdce mu vypovedalo skoro, ešte pred dôchodkom. Vychovali sme dcéru Alicu, vydali sme ju, teraz žije s rodinou v meste.
Ja a Ján sme bývali v dedinke pri Ružomberku. Veľký podnik, kde pracovali skoro všetci. Tam sme sa aj zoznámili. Ján prišiel ako mladý inžinier z Bratislavy. V jedálni si všimol moju úsmevavú tvár. Keď som vychádzala s kamarátkou Máriou, zastavil ma pri dverách.
“Dievča, môžeme sa zoznámiť? Volám sa Ján, ale hovorte mi Jano.”
“Nad’a,” odpovedala som, sklopila som zrak a snažila som sa skryť červenanie.
“Krásne meno – Nadežda. Môžem ťa počakať večer tu?”
“Možno.”
Večer prišiel. Ponúkol mi kino, ale radšej sme išli na prechádzku. Rozprávali sme sa o živote. On – inžinier v strojárni, ja – ekonómka. On z východu, ja domáca.
Čoskoro som ho zoznámila s rodičmi. Priniesol mojej mame kytku a otcovi slivovicu. Rodičom sa páčil jeho úprimný, jednoduchý spôsob. Rozprávali sa, akoby sa poznali celý život.
O rok neskôr sme sa vzali. Urobili sme slávnosť v našom veľkom domčeku. Janovi príbuzní prišli z východu s kopou darov – klobásy, syry, vajíčka. Moja mama nechápala: “Načo nám toľko?”
“Veď máte teraz mužov v dome,” smiala sa jeho mama, “a muži jedia!”
Žili sme s mojimi rodičmi. Keď zomreli, ostali sme v dome sami. Potom odišiel aj Ján.
Bolo ťažké. Čas zahojil rany, no chýba mi dodnes.
Na výročí sme sedeli v úzkom kruhu. Dcéra s rodinou odišli skoro, pochopila som – majú svoje. Kamarátky ostaA keď som si myslela, že moje srdce už nikdy nebije pre nikoho, osud mi poslal Vasiľa, ktorý stojí teraz pri mne a spoločne pozeráme na naše včely, ako pracujú, tak ako my, pokojne a s láskou, na sklone našich dní.
