Na konci jesene
Marianna sa konečne rozhodla, kam pôjde na vysokú školu, aj keď dlho váhala, čím sa v živote stane. Až raz zrazu prišlo osvietenie – medicína. V škole mala dobré známky a žila si ako v bavlnke. Všetko jej dopriali: láskaví rodičia, krásne šaty, výlety k moru, darčeky.
Jej otec pracoval na mestskej úradni na vysokej pozícii a nikdy nič neodmietol ani manželke, ani dcére. Obliekali ju ako bábiku. Bol si istý, že dcére čaká svetlá a zabezpečená budúcnosť. Matka nechodila do práce, bola len doma.
Ale osud, ten zákerák, vie všetko obrátiť naruby…
“Mami, už letím,” vyhrkla dcéra s plnými ústami raňajok a vybehla z bytu. Meškala do školy, tak musela utekať, ako keby ju diabli zástihli. “A prečo som včera v noci zírala do telefónu do troch? Ráno som sa sotva zdvihla,” rozmýšľala Marianna, no pred zvonením ešte stihla zapadnúť do triedy, zadýchaná.
“Čo, naháňal ťa niekto?” spýtala sa kamarátka, keď Marianna dopadla vedľa nej na lavicu.
“Nie, len som zas zaspala,” v tom zazvonilo na hodinu a dievčatá sa nepríjemne na seba pozreli.
Po tretej hodine prišla ku Marianne triedna a bez pohľadu do očí povedala:
“Musíš ísť domov. Niečo s tvojim otcom…”
“Čo? Čo sa stalo?” vystrašene spýtala sa, popadla veci a utekala domov.
Pred vchodom stáli susedia, sanitka a práve dorazila polícia. Marianna vstúpila do bytu s dvomi policajtmi… Matka už neplakala, sedela, kolísala sa sem a tam, scvrknutá od žiaľu. Na pohovke ležal otec.
“Srdce, Marianka, srdce mu nevydržalo,” pošepkala jej susedka do ucha.
Dcerka pristúpila k matke, objali sa a obe rozplakali. Ako prešli pohreb a smútok, Marianna si pamätala len matne. Prichádzali susedia, podporovali ju. Matka stuhla, s dcérou nehovorila.
“Mami, povedz niečo,” žiadala ju dcéra, no tá na ňu len dlho hľadela prázdnym pohľadom, ako do prázdna. A raz ráno, keď Marianna už sama vypila čaj so sendvičom, matka zrazu vyšla do kuchyne a slabým hlasom povedala:
“Volá ma k sebe, dcérka, náš otec,” rozhliadla sa a zrútila sa na zem.
Marianna k nej skočila, triasla ňou:
“Mami, mami…” a vybehla pre susedku.
Eva Jurčová okamžite zavolala sanitku. Matka ležala nepohnute, Marianna plakala a susedka ju utíšila v náručí:
“Nič sa neboj, Marianka, doktor už ide, povedali, že budú rýchlo…”
Sanitka naozaj prišla rýchlo. Lekár sa zohnul nad matkou:
“Bohužiaľ, nemôžeme už pomôcť…” pozrel na Mariannu a susedku, rozprestrel ruky, “jej už niet.”
Ako sa Marianna spamätala, si ani veľmi nepamätala. Eva Jurčová všetko zobrala do svojich rúk. Marianna nemala príbuzných. Matka bola z detského domova a otec tiež nemal súrodencov. Pomáhali učitelia a spolužiaci. Postupne sa spamätala a Eva Jurčová sa vďaka nej stala akousi náhradnou maminou. Ráno jej varila raňajky, vítala ju zo školy, večerala Marianna tiež u nej.
Nakoniec prišli maturity, skončil maturitný ples. Marianne neostávalo nič iné, ako zmeniť plány. Na vysokú už nemohla ani pomyslieť. Musela myslieť na každodennosť – z čoho bude žiť? Peniaže po rodičoch ešte mali, ale dlho by nevydržali.
“Teta Eva, ďakujem, že si za mňa poprosila. Vzali ma do obchodu, budem predavačka,” poďakovala susedke. “Aspoň budem zarábať.”
“Správne, Marianka, musíš začať žiť. Študovať môžeš neskôr. Dôležité je, aby si mala zdravý rozum a hlavu na pleciach…”
Marianna tvrdo pracovala, neodmietala ani príležitostné práce. Umyvala v obchode podlahy, pomáhala vykladať krabice, ak neboli príliš ťažké. Túto šlachovitú dievčinu by nikto nepoznal – kedysi žila úplne inak.
Raz ju pred domom zastavili muž a žena.
“Marianna?” spýtala sa žena.
“Áno, ale vy ste kto? Neznám vás,” odpovedala unavená po práci.
“Chceli by sme s tebou prehovoriť o tvojej budúcnosti. Pozveš nás dnu?”
“Ja vás nepoznám, prečo by som vás mala vpustiť?”
“Ja som Zuzana, toto je Peter,” ukázala na muža.
“Neboj sa, Marianna, neurobíme ti nič zlé. Len si potrebujeme pokecať, vonku to nie je ono…”
Vošli do bytu a usadili sa.
“Marianna, ponúkame ti, že odkúpime tvoj byt. Na čo ti také veľké byvanie? Štyri izby pre jednu – to je zbytočné, a platby sú vysoké.”
“Áno, účty sú naozaj veľké,” prikývla Marianna. “Ale nepredám. Je to spomienka na rodičov. A kam by som potom išla?”
“My ti dáme dvojizbák. Keď tento predáš, zaplatíš zaň.”
Marianna ani nechcela o predaji počuť, tak odmietla. Hostia sa na seba pozreli, slušne sa rozlúčili:
“Uvidíme sa, Marianna. Zatiaľ sa poriadne zamysli. Zostala si sama, načo ti taký veľký byt?”
Marianna sa rozhodla povedať Evke Jurčovej o návšteve.
“Ani ťa nenapadaj s nimi ešte rozprávať! Oškubú ťa ako hus. Ak prídu znova, hneď ma zavolaj.”
Zuzana jej niekoľkokrát zavolala a pýtala sa, či už nerozmysľala predať byt.
“Odkiaľ vedia moje číslo?” zamyslela sa Marianna. “Nedala som im ho.”
Večer ju pred domom opäť zastihli Zuzana a iný muž. Marianna zastala.
“Potrebujeme si pokecať,” povedala Zuzana.
“Už som vám povedala, že nepredám,” odpovedala pevne.
Pozrela hore a videla v okne tretieho poschodia Evku Jurčovú. Kyv
