Na konci jesene
Keď sa škola chýlila ku koncu, Zuzana sa konečne rozhodla, kam sa bude hlásiť na vysokú školu. Dlho váhala, čím by chcela byť, no zrazu jej bolo jasné – medicína. V škole mala dobré známky a doma žila ako v bavlnke. Všetko jej dopriali: milujúcich rodičov, krásne šaty, výlety k moru, darčeky.
Otec Zuzany pracoval na mestskej správe a zastával vysokú pozíciu. Manželke ani dcére nikdy nič neodoprel, dcérku obliekal ako bábiku. O jej svetlej budúcnosti nepochyboval. Matka nepracovala, starala sa o domácnosť.
Ale osud je pán podrazák a vie sa otočiť ako veterník…
„Mami, už musím ísť,“ zabehla dcéra, dojedením raňajky za chôdze, a vybehla z bytu. Meškala do školy, musela utekať ako splašená. „Prečo som včera až do troch rána čumela do telefónu, ráno som sa sotva vyhrabala z postele,“ premýšľala Zuzana, no pred zvonením stihla dobehnúť do triedy, zadychčaná ako lokomotíva.
„Čo, naháňali ťa?“ spýtala sa kamarátka, keď sa Zuzana prihovorila vedľa nej.
„Nikto, len som zas zaspala.“ V tom zazvonilo na hodinu a dievčatá sa nešťastne na seba pozreli.
Po tretej hodine ku Zuzane pristúpila triedna a bez pohľadu do očí povedala:
„Musíš ísť domov. Niečo sa stalo s tvojím otcom…“
„Čo? Čo sa stalo?“ vydesené spýtala sa a so zbalenými vecami vybehla zo školy.
Pred vchodom stáli susedia, sanitka a práve dorazila polícia. Zuzana s dvomi policajtmi vošla do bytu… Matka už neplačala, sedela a kolísala sa zo strany na stranu, čierna od žiaľu. Na pohovke ležal otec.
„Srdce, Zuzanka, srdce tvojmu otcovi nevydržalo,“ šepkala jej suseda do ucha.
Dcéra pristúpila k matke, objali sa a obidve rozplakali. Ako prebehli pohreb a smútočné hostiny, si Zuzana pamätala len matne. Susedia chodili, podporovali ju. Matka stuhla, s dcérou nehovorila.
„Mamka, povedz niečo,“ prosila ju dcéra, no tá na ňu len hľadela prázdnym pohľadom, akoby vídela cez ňu. A jedného rána, keď Zuzana sama vypila čaj s chlebíkom, matka zrazu vyšla do kuchyne a ticho prehovorila:
„Volá ma k sebe, dievča, náš otec.“ Otočila sa a zrútiła sa na zem.
Zuzana k nej pribehla, trásla ňou:
„Mama, mamka…“ a hneď vyhupovala k susede.
Eva Konrádová okamžite zavolala sanitku. Matka ležala nehybne, Zuzana plačala a suseda ju objímala:
„Nič, Zuzanka, doktor už ide, povedali, že rýchlo prídu…“
Sanitka naozaj prišla rýchlo. Lekár sa zohnulil nad matkou:
„Bohužiaľ, už nemôžeme pomôcť…“ Pozrel na Zuzanu a susedu, pokrčil plecami. „Je nám ľúto, ale už nie je medzi nami.“
Ako sa Zuzana spamätala, si ani poriadne nepamätala. Eva Konrádová všetko zobrala do svojich rúk. Príbuzní u Zuzany neboli – matka bola z detského domova, otec tiež nemal rodinu. Pomáhali učitelia a spolužiaci. Zuzana sa postupne spamätala a Eva Konrádová sa o ňu starala ako o vlastnú. Ráno ju kŕmila raňajkami, vítala ju zo školy, večerala u susedky.
Nakoniec odmaturovala, školský ples prešiel. Zuzane neostávalo nič iné, ako zmeniť plány. Na vysokú už nemyslela – teraz musela riešiť oveľa naliehavejšie veci. Na živobytie treba zarábať.
„Teta Evička, ďakujem, že si sa za mňa prihovorila. V obchode ma vzali, budem predavačkou,“ vďačila susede. „Aspoň nejaké peniaze budem mať.“
„Správne, Zuzka, dospelý život treba začať niekde. Na štúdiá bude čas. Hlavne, aby si mala rozum v hlave a nohy pevne na zemi.“
Zuzana pracovala, neodmietala ani príležitostné práce – umývala podlahy, pomáhala vykladať tovar, ak krabice neboli príliš ťažké. Pri pohľade na tú štíhlu, kreh
