Telefón stíchol. Slávka stála uprostred kuchyne, tlačila ho k prsiam oboma rukami. Teta Ľuba hovorila presne štyri minúty – hlas suchý, vecný, bez jedinej slzy.
Daniel sedel na gauči. Televízor ticho mrmlal v pozadí. Ani sa neotočil, keď sa Slávka objavila vo dverách.
– Daniel. Volala teta Ľuba. Mama zomrela pred hodinou.
Prikývol. Prešiel prstom po displeji telefónu – listoval niečím, už bolo jedno čím.
– Mhm. Škoda.
– Musím ísť. Hneď teraz. Dve hodiny cesty. Daj mi kľúče od auta.
Daniel odložil telefón. Nie preto, že by ho to zasiahlo – pretože počul slovo auto. Pozrel na ňu zdola nahor s výrazom miernej mrzutosti, akoby ho požiadala, aby posunul skriňu.
– Nie. Auto potrebujem. Mama ma prosila, aby som ju odviezol k tete Zdenke. Sľúbil som jej ešte minulý týždeň.
Slávka sa nepohla. Svetlo z kuchyne dopadalo na jej chrbát a tvár zostávala v tieni.
– Počul si, čo som povedala?
– Počul. Ale už je mŕtva. Kam sa ponáhľaš? Zajtra sadneš na autobus, dojdeš. A mama je živá. Čaká. Sľúbil som.
Sekunda. Dve. Tri.
– To myslíš vážne?
– Absolútne. Mamu nesklamem.
Slávka vošla do izby. Postavila sa priamo pred televízor – tak, že Daniel nemohol obísť jej pohľad. Musel zdvihnúť oči.
– Poprosím ťa jedenkrát. Raz. Premysli si, čo si práve povedal. A odpovedz znova.
– Slávka, nerob scény. Všetko som vysvetlil. Mama čaká, sľúbil som. S tvojím pohrebom sa cez noc nič nestane.
– S mojím pohrebom, – zopakovala pomaly.
– No, s pohrebom. Chápeš, o čom hovorím. Pôjdeš zajtra. Všetko zariadia aj bez teba, veď tam je teta, susedia.
Slávka sa naklonila o čosi bližšie.
– Chápeš, že toto je poslednýkrát, čo ťa o niečo prosím? Nie druhý, nie tretí. Posledný.
– Preboha, Slávka. Vždy robíš z komára somára. Jeden deň! Jeden deň počkáš. Nič sa nezrúti. Mama ma požiadala – idem. Bodka.
– Mne zomrela mama, Daniel. A tvoja ide na návštevu piť čaj.
– Neprekrucuj. Už dlho sa chystala, Zdenka ju čaká. Sľúbil som. Chceš, aby som porušil slovo?
– Chcem, aby si si spomenul, s kým žiješ. A čo pre mňa znamená tento deň.
– Pamätám. Ale poriadok je poriadok. Živí sú dôležitejší.
Slávka sa vzpriamila. Pozrela naňho tak, akoby si pamätala tvár. Nie s nenávisťou. S niečím konečným.
– Dobre, – povedala.
To „dobre” zaznelo rovnomerne. Bez krivdy. Bez zúfalstva. Bez chvenia. Daniel si to nevšimol – už siahal po ovládači.
*
Slávka vošla do predsiene. Otvorila hornú zásuvku komody – tú, ktorú Daniel za sedem rokov ani raz neotvoril. Vytiahla hrubú mapu so sponou: svoj pas, list vlastníctva na byt, technický preukaz na auto, bankové dokumenty. Všetko – na jej meno. Uložila do tašky.
Zvesila z vešiaka obe sady kľúčov od auta. Obliekla si bundu. Obula sa.
– Kam ideš? – zakričal Daniel z izby.
– Idem. Rozlúčiť sa s mamou.
– Čím? Veď som povedal – auto potrebujem!
Slávka otvorila vchodové dvere. Daniel už stál v predsieni – bosý, s ovládačom v ruke, s trápnym výrazom urazeného pána domu.
– Auto je zapísané na mňa. Vždy bolo. Byt – tiež. Keď sa vrátim, zámok bude iný. Tvoje veci zložím k dverám. Zober si ich sám alebo ich vynesiem.
– Čo to trepeš?
– Netrepem. Hovorím. Zreteľne a jedenkrát.
– Slávka, počkaj. Počkaj! Nemôžeš len tak…
– Daniel. Zomrela mi mama. A ty si mi vysvetlil, že auto potrebuješ viac – odviezť svoju k sestre na čaj. To je všetko, čo som potrebovala počuť. Nič viac medzi nami nie je. Zbali si veci.
Dvere sa zavreli. Cvakol zámok. Dole zabuchli domové dvere. O minútu videl z okna, ako si sadá za volant – pokojne, bez zhonu, bez obzretia. Naštartovala. Vyšla z dvora. Ani sa nepozrela hore.
Daniel stál uprostred predsiene. Vytočil jej číslo – dlhé tóny, bez odpovede. Napísal správu: „Vráť auto. Zbláznila si sa?” Prečítané. Ticho. Ďalšiu: „Nechaj tie hlúposti. Mama čaká, musím ísť.” Prečítané. Ticho.
O dvadsať minút zazvonil telefón. Mama.
– Daniel, kedy prídeš? Zdenka už prestrela stôl.
– Je problém, mami. Slávka zobrala auto.
– Ako zobrala? Veď je to vaše auto!
– Formálne… je zapísané na ňu.
– No a čo? Si muž! Povedz jej, nech ho vráti!
– Neberie telefón. Zavolám neskôr.
Sadol si na gauč. Prešiel byt. Všetko vyzeralo rovnako – nábytok, záclony, police. Ale Slávka z tohto domu vybrala dokumenty, kľúče a seba. Tri veci, na ktorých všetko držalo.
Telefón zazvonil. Slávka. Schytil ho.
– Slávka! Konečne. Počúvaj, poďme bez…
– Drž hubu, – povedala. Ticho a krátko, ako cvaknutie. – Poviem to raz. Byt patrí mne. Babka mi ho nechala, doklady sú na moje meno, ty to dobre vieš. Auto som kúpila pred manželstvom. Peniaze na karte sú moje, ty si za sedem rokov neodložil ani cent. Vo vrecku tvojej bundy je dvadsať eur – stačí na taxík pre tvoju mamu. Tesne, ale stačí.
– Slávka, počkaj…
– Zámok dnes vymením, poprosím susedu Ivu, aby pustila zámočníka. Tvoje veci zložím. Budú stáť pri dverách. Dva dni. Potom ich vynesiem na smetisko.
– Nemáš právo…
– Mám. Každý papier. Každý podpis. Všetko – moje. A ty si za sedem rokov neobťažoval prepísať na seba ani rýchlovarnú kanvicu.
– To je podlé!
– Podlé – to je povedať žene, že nemusí ísť pochovať matku. Lebo ty potrebuješ auto odviezť svoju na čaj. To je podlé. A ja si len beriem to, čo je moje.
Ticho v slúchadle trvalo štyri sekundy.
– Slávka, prestrelil som. Som debil, ušlo mi. Poďme normálne porozprávať, keď sa vrátiš.
– K tebe sa nevrátim. Sme skončili. Už nevolaj.
Obsadené.
Daniel sedel s telefónom v ruke. Vytočil znova – účastník nedostupný. Ešte raz – to isté. Zablokovala mu číslo.
Siahol do vrecka bundy. Dve pokrčené bankovky. Desať a desať. Aj to vypočítala – presne toľko, aby stačilo na taxík k tete Zdenke a späť. Ani cent navyše.
Karta prázdna – skontroloval. Na iných účtoch – nula. Nikdy sa o to nezaujímal. Stačilo mu, čo dávala Slávka. Byt – jej. Auto – jej. Peniaze – jej. Sedem rokov býval v cudzom dome a nikdy sa nad tým nezamyslel.
Mama čakala pri vchode. Drobná postava v zelenom kabáte, s taškou dobrot pre sestru. Taxík zastal, nasadla, obzrela si interiér.
– Taxík? Vážne? A kde je auto?
– U Slávky.
– Tak si ho zober!
– Odviezla sa na ňom. Natrvalo.
Mama chvíľu mlčala. Zahľadela sa do operadla predného sedadla.
– Čo to znamená – natrvalo?
– To, že odišla. Povedala, nech si veci zoberiem do dvoch dní. Dnes vymení zámok.
– Kvôli čomu?
– Kvôli tomu, že som jej povedal, nech nejde na pohreb. Že auto potrebujem viac.
Mama sa k nemu otočila. V očiach – nie ľútosť. Zmätok. Nechápala, ako sa prosba o odvoz k sestre mohla zvrtnúť na katastrofu.
– No to si teda povedal, Daniel.
– Nemyslel som, že to tak dopadne…
– Mal si myslieť! Že žene zomrela matka, a ty jej – „počkáš”? Bol si pri zmysloch vôbec?
– Ty si sama prosila, aby som ťa odviezol!
– Prosila som odviezť. Neprosila som ťa, aby si žene zakázal ísť na pohreb! To si vymyslel sám!
Taxík sa viezol mestom. Taxameter tikotal. Daniel hľadel na čísla – rástli a každé euro mu odhryzovalo z posledných peňazí. Keď auto zastalo pred domom tety Zdenky, na taxametri bolo osem eur. Späť – ďalších osem. Zvyšok – na jedlo. Možno. Na jeden deň.
Mama vystúpila. Obzrela sa. Taška s dobrotami sa krčila v rukách.
– A kam teraz?
– K tebe. Ak ma pustíš.
– Mám izbu a kuchyňu, Daniel. Skladaciu posteľ v komore.
– Tak skladaciu posteľ.
Pokrútila hlavou. Vošla do vchodu. Dvere sa za ňou zavreli.
Daniel zostal stáť na chodníku. Vo vrecku – dvanásť eur v drobných a pokrčených bankovkách. Na karte – prázdno. Za chrbtom – mesto, v ktorom už nemal ani jeden štvorcový meter.
Vytiahol telefón. Vytočil Slávkino číslo. Dlhé tóny. Potom – mechanický hlas: „Účastník je nedostupný.”
Schoval telefón. Pozrel na svoje ruky – prázdne. Ako všetko ostatné.
A Slávka v tom čase stála vedľa v izbe svojej mamy. Teta Ľuba – sprava, susedia – vzadu. Robila to, čo mala urobiť. Lúčila sa. Lebo pre ňu si mŕtvi zaslúžili aspoň toľko úcty ako živí. A určite viac ako muž, ktorý za sedem rokov nikdy nepochopil, vedľa koho žil.
