Telefón stíchol. Viera stála uprostred kuchyne, oboma rukami si ho tlačila k hrudi. Teta Gábina hovorila presne štyri minúty – hlas suchý, vecný, bez jedinej slzy.
Daniel sedel na gauči. Televízor tlmene bľabotal v pozadí. Ani sa neotočil, keď sa Viera objavila vo dverách.
– Daniel. Volala teta Gábina. Mama zomrela pred hodinou.
Kývol. Prstom prešiel po displeji telefónu – listoval niečo, už bolo jedno čo.
– Hm. Škoda.
– Musím ísť. Hneď teraz. Dve hodiny cesty. Daj mi kľúče od auta.
Daniel odložil telefón. Nie preto, že by ho to zasiahlo – pretože počul slovo „auto“. Pozrel na ňu zdola hore s výrazom ľahkej nevôle, akoby ho požiadala, aby presťahoval skriňu.
– Nie. Auto potrebujem ja. Mama ma prosila, aby som ju odviezol k tete Zuzane. Sľúbil som jej to minulý týždeň.
Viera sa nepohla. Svetlo z kuchyne jej dopadalo na chrbát a tvár ostávala v tieni.
– Počul si, čo som povedala?
– Počul. Ale ona už je mŕtva. Kam sa ponáhľaš? Zajtra si sadneš na autobus, dorazíš. A mama – je živá. Čaká. Sľúbil som.
Sekunda. Dve. Tri.
– To myslíš vážne?
– Absolútne. Mamu nesklamem.
Viera vošla do izby. Postavila sa priamo pred televízor – tak, že sa jej Daniel nemohol vyhnúť pohľadom. Musel zdvihnúť oči.
– Poprosím ťa jeden raz. Jeden. Zamysli sa nad tým, čo si práve povedal. A odpovedz znovu.
– Viera, nerob scénu. Všetko som vysvetlil. Mama čaká, sľúbil som. S tvojím pohrebom sa za noc nič nestane.
– S mojím pohrebom, – zopakovala pomaly.
– No, s pohrebom. Chápeš, o čom hovorím. Pôjdeš zajtra. Všetko zariadia aj bez teba, tam je teta, susedia.
Viera sa naklonila o kúsok bližšie.
– Chápeš, že toto je posledný raz, čo ťa o niečo prosím? Nie druhý, nie tretí. Posledný.
– Preboha, Viera. Ty vždy robíš z komára somára. Jeden deň! Jeden deň počkáš. Nič sa nezrúti. Mama ma prosila – idem. Bodka.
– Mne zomrela mama, Daniel. A tvoja – ide na návštevu piť čaj.
– Neprekrucuj. Dlho sa chystala, Zuzana ju čaká. Sľúbil som. Chceš, aby som porušil slovo?
– Chcem, aby si si spomenul, s kým žiješ. A čo pre mňa znamená tento deň.
– Pamätám. Ale poriadok je poriadok. Živí sú dôležitejší.
Viera sa vzpriamila. Pozrela naňho tak, akoby si pamätala tvár. Nie s nenávisťou. S niečím konečným.
– Dobre, – povedala.
To „dobre“ znela rovnako. Bez ujmy. Bez zlomu. Bez chvenia. Daniel si to nevšimol – už siahal po ovládači.
*
Viera vošla na chodbu. Otvorila hornú zásuvku komody – tú, ktorú Daniel za sedem rokov ani raz neotvoril. Vybrala hrubú obálku so sponou: svoj pas, list vlastníctva bytu, technický preukaz na auto, bankové dokumenty. Všetko – na jej meno. Uložila do tašky.
Z vešiaka zvesila oba kľúče od auta. Obliekla si bundu. Obula sa.
– Kam ideš? – zakričal Daniel z izby.
– Idem. Rozlúčiť sa s mamou.
– Na čom? Veď som povedal – auto potrebujem!
Viera otvorila vchodové dvere. Daniel už stál na chodbe – bosý, s ovládačom v ruke, s trápnym výrazom urazeného pána domu.
– Auto je zapísané na mňa. Vždy bolo. Byt – tiež. Keď sa vrátim, zámok bude iný. Tvoje veci zložím k dverám. Zober si ich sám, alebo ich vynesiem.
– Čo to rozprávaš?
– Nerozprávam. Hovorím. Zreteľne a jeden raz.
– Viera, počkaj. Počkaj! Nemôžeš len tak…
– Daniel. Zomrela mi mama. A ty si mi vysvetlil, že auto potrebuješ viac – odviezť svoju mamu na čaj k sestre. To je všetko, čo som potrebovala počuť. Viac medzi nami nie je. Zbaľ si veci.
Dvere sa zavreli. Cvakol zámok. Dole buchli vchodové dvere. O minútu videl z okna, ako si sadá za volant – pokojne, bez zhonu, bez obzretia. Naštartovala motor. Vyšla z dvora. Ani sa nepozrela hore.
Daniel stál uprostred chodby. Vytočil jej číslo – dlhé pípanie, bez odpovede. Napísal správu: „Vráť auto. Zbláznila si sa?“ Prečítané. Ticho. Ďalšiu: „Nechajte tých bláznov. Mama čaká, musím ísť.“ Prečítané. Ticho.
O dvadsať minút zavolala mama.
– Daniel, kedy si po mňa prídeš? Zuzana už prestrela stôl.
– Situácia, mami. Viera zobrala auto.
– Ako zobrala? Veď je to vaše auto!
– Formálne… je zapísané na ňu.
– No a čo? Ty si muž! Povedz jej, nech ho vráti!
– Neberie telefón. Zavolám neskôr.
Sadol si na gauč. Prešiel byt. Všetko vyzeralo rovnako – nábytok, záclony, police. Ale Viera z tohto domu vybrala dokumenty, kľúče a seba. Tri veci, na ktorých všetko držalo.
Telefón zazvonil. Viera. Schytil ho.
– Viera! Konečne. Počúvaj, poďme bez…
– Drž hubu, – povedala. Ticho a krátko, ako cvaknutie. – Poviem to raz. Byt patrí mne. Babka ho nechala, dokumenty sú na moje meno, ty to veľmi dobre vieš. Auto som kúpila pred manželstvom. Peniaze na karte sú moje – ty si za sedem rokov neušetril ani euro. Vo vrecku tvojej bundy je dvadsať eur – stačí na taxík pre tvoju mamu. Tesne, ale stačí.
– Viera, počkaj…
– Zámok dnes vymením, poprosím susedu Inu, aby pustila majstra. Tvoje veci zložím. Budú stáť pri dverách. Dva dni. Potom ich vynesiem na smetisko.
– Nemáš právo…
– Mám. Každý papier. Každý podpis. Všetko – moje. A ty si sa za sedem rokov neobťažoval dať na seba ani rýchlovarnú kanvicu.
– To je podlé!
– Podlé – to je povedať žene, že nemusí ísť pochovať mamu. Lebo ty potrebuješ auto odviezť svoju na čaj. Toto – je podlé. A ja si len beriem to, čo je moje.
Ticho v slúchadle trvalo štyri sekundy.
– Viera, prehnal som som. No som hlupák, vyhŕkol som. Poďme sa normálne porozprávať, keď sa vrátiš.
– K tebe sa nevrátim. Sme skončili. Už nevolaj.
Pípanie.
Daniel sedel s telefónom v ruke. Vytočil znova – účastník nedostupný. Ešte raz – to isté. Zablokovala mu číslo.
Siahol do vrecka bundy. Dve pokrčené desaťeurovky. Dvadsať eur. Ona to vypočítala – presne toľko, aby stačilo na taxík k tete Zuzane a späť. O cent viac nič.
Karta prázdna – skontroloval. Na iných účtoch – nula. Nikdy sa o to nezaujímal. Stačilo mu, čo dala Viera. Byt – jej. Auto – jej. Peniaze – jej. Žil v cudzom dome sedem rokov a nikdy nad tým nepremýšľal.
Mama čakala pri vchode. Malá postava v zelenom kabáte, s taškou darčekov pre sestru. Taxík zastal, sadla si, obzrela si interiér.
– Taxík? Vážne? A kde je auto?
– U Viery.
– Tak si ho vezmi!
– Odviedla ho. Navždy.
Mama stíchla. Zaborila pohľad do operadla predného sedadla.
– Čo znamená – navždy?
– To a ono. Odíšla. Povedala, aby som si veci zobral do dvoch dní. Zámok vymení dnes.
– Kvôli čomu?
– Kvôli tomu, že som jej povedal, nech nejde na pohreb. Že auto potrebujem viac.
Mama sa k nemu otočila. V očiach – nie ľútosť. Zmätok. Nerozumela, ako sa prosba o odvoz k sestre mohla zmeniť na katastrofu.
– No to si povedal, Daniel.
– Nemyslel som, že to tak vezme…
– Mal si myslieť! Že žene zomrela mama, a ty jej – „počkáš“? Bol si pri zmysloch?
– Ty si sama prosila, aby som ťa odviezol!
– Prosila som, aby si ma odviezol. Neprosila som, aby si žene nedovolil ísť na pohreb! To si si domyslel sám!
Taxík išiel mestom. Ciferník tikotal. Daniel hľadel na čísla – rástli a každé euro odhryzlo z jeho posledných peňazí. Keď auto zastavilo pred domom tety Zuzany, na ciferníku bolo osem eur. Späť – ďalších osem. Zvyšok – na jedlo. Možno. Na jeden deň.
Mama vystúpila. Obzrela sa. Taška s darčekmi sa jej krčila v rukách.
– A kam teraz?
– K tebe. Ak ma pustíš.
– Mám izbu a kuchyňu, Daniel. Rozkladaciu posteľ v komore.
– Tak rozkladaciu posteľ.
Potriasla hlavou. Vošla do vchodu. Dvere sa za ňou zavreli.
Daniel zostal stáť na chodníku. Vo vrecku – dvanásť eur v drobných a pokrčených bankovkách. Na karte – prázdno. Za chrbtom – mesto, v ktorom nemal už ani jeden štvorcový meter.
Vytiahol telefón. Vytočil číslo Viery. Dlhé pípanie. Potom – mechanický hlas: „Účastník je nedostupný.“
Odložil telefón. Pozrel na svoje ruky – prázdne. Ako všetko ostatné.
A Viera v tom čase stála vedľa izby svojej mamy. Teta Gábina – napravo, susedia – vzadu. Robila to, čo mala robiť. Lúčila sa. Lebo pre ňu si mŕtvi zaslúžili aspoň toľko úcty ako živí. A určite viac – ako muž, ktorý za sedem rokov nikdy nepochopil, vedľa koho žil.
