„Deti vychovali, a len čo vyšla do dôchodku, hneď mi utiekla, vieš si to predstaviť?!“ sťažoval sa sivovlasý muž v klobúku svojmu šachovému partnerovi.
Jeseň práve začala sypať svoje zlaté listie po dvore. Počasie bolo krásne, dýchalo sa ľahko a voľne.
Ako už to býva, v lete dôchodcovia trávili všetok čas v parku pri ich dome. Našli si malý kútik s troma blízkymi lavičkami a schádzali sa tam celé leto, len čo úmorné horúčavy poľavili.
S príchodom chladov sa ich dobrý zvyk nezmenil. Rovnako vychádzali sivovlasí muži posedieť na lavičkách pred domom.
„Tak priamo utiekla? Možno nie ona, ale ty si na vine?!“ usmieval sa partner oproti. „Od dobrého muža ženy neutekajú.“
Ján, to meno mu už zostalo, pred pár rokmi zažil to isté, takže tušil, kde by mohol byť zakopaný pes tejto úteku.
Sivovlasý muž v klobúku pozdvihol na Jána oči rovnakej farby ako jeho vlasy a zašpásoval:
„Šach a mat, Jano. A čo sa týka ženy – to urobila schválne! Vie, že bez nej som stratený, tak ma potrestala, nech si uvedomím.“
Pred odchodom mu ešte povedala:
„Už ma unavuje, Miro, stále sa o teba starať! Sám nič nevieš, tak idem preč, nech zistíš, aké to je.“
Ani nepovedala kam…
„No a ako sa teraz cítiš, Miro?“ spýtal sa Ján, spomínajúc si na vlastné pocity.
„Zle… Alebo skôr smutne! Chcel som sa hneď prvý deň radosťou opiť. Dokonca som si kúpil borovičku… Priniesol domov, dal do chladničky – a potom som ju ani neotvoril.“
Nikto na mňa nekričí, že nemôžem, že to nie je vhodné. Nikde žiaden hluk. A zrazu som ani nechcel. Taká tíha ma obišla…
Ján sa zasmial. Rozumel Mirovi. Sám tým prešiel – presne tak, ako to popisoval.
Miroslav sa zamyslel, zatiaľ čo pozeral na šachovnicu.
Muži, čo stáli okolo, sledovali hru buď s napätím, alebo so súcitom.
V takom veku nikto nechcel zostať sám.
Aj keď mali v každodennom živote nejednu hádku, predsa len – druhá polovička je od toho, aby človeka dopĺňala.
„Zavolaj jej, povedz, že si uvedomil, kajáš sa,“ navrhol o niečo mladší muž.
Miroslav mávol rukou:
„Kto vie, čo jej napadne?!“
„Ja si spomínam, že keď som bol chlapec, pásol som na lúke kozy,“ zrazu prehovoril Miroslavov sused z piateho poschodia. „Ak nejaká koza utekala a nechcela sa vrátiť, prilákal som ju mrkvičkou. A ty prilákaj svoju! Potom sa to už nejak podá.“
„Čím ju mám lákať?!“ zasmial sa Miroslav. „Všetko má, tu treba trafiť ten správny nerv…“
„Počuj, môžem jej zavolať, povedať, že som už bol u teba päťkrát a nikto neotvára?“ ponúkol sa sused zo schodiska.
„Och! To je nápad!“ preblesklo Miroslavovi hlavou. „Vráti sa, príde hneď, bude si myslieť, že sa niečo stalo. A ja tu budem, s kvetmi a tortou!“
Na tom sa muži rozišli…
…Ďalší deň, podľa dohody, sused Viktor zavolal Miroslavovej žene a povedal jej, že už dlho nevideli Miroslava, že neotvára dvere.
Čosi sa asi stalo, nech príde čo najskôr…
Miroslav neváhal – ráno vybehol do obchodu, nakúpil dobrôtky. Potom skočil do kvetinárstva, vzal tri ruže a ponáhľal sa domov.
„Fúha, no nabegal som sa! Unavený…“ pomyslel si.
Ale rozhodol sa, že v teplákoch sa ospravedlňovať nie je vhodné.
Prezliekol sa do siveho obleku, čo mu manželka kúpila na pohreb, a v kuchyni prestieral stôl.
Všetko nachystal, šumivé víno a tortu dal do chladničky, vriacu vodu do čajníka. Sedel a čakal.
V obleku je horúco. Ale zobrať ho nesmie, pred Aničkou musí stáť vo všetkej svojej nádhere!
Behal k oknu – neprichádza!
Potom sa rozhodol, že ju príjme s kvetmi. Vzal ruže, jedna sa mu, pre všetko na svete, zlomila.
Na uvoľnenie si nalial borovičku, aby to bolo menej napínavé.
A tak sedel hodinu s kvetmi v ruke na gauči, až ho začalo zmáhať.
Napadlo ho, že počuje, keď žena príde, a tak si ľahol opatrne, aby si neposkriabal oblek.
Kvety pevne stiskl na hrudi, aby ich potom v zufalosti nehľadal…
…Miroslavova žena sa vrátila až podvečer. Zo sestrineho mesta ce štyri hodiny vlakom, potom taxíkom.
Pri vchode sa Anička pozrela – v ich oknách nesvieti svetlo!
Vydesila sa a rýchlo vybehla po schodoch.
Anička pristúpila k dverám, potichu odomkla a vošla dnu. Ticho. Nikde ani hukot.
„Bože môj, čo sa s Miroslavom stalo?!“
Rozsvietila v chodbe a vstúpila do obývačky.
Pozrela na gauč a takmer klesla!
Tam ležal Miroslav… V obleku… Dve uvädnuté ruže v ruke…
Klesla na kolená pred ním, niekoľko minút sedela so zvesenou hlavou, až sa jej spustili slzy.
„Anička! Vrátila si sa!“ usmial sa a podal jej kvety.
„Živý?!“ vykríkla. „Ty opilec jeden! Vedela som, že ťa nena týždeň nenechám samého, čo si to za chlapa, Miroslav?!“
Sotila ho, zatiaľ čo on len sedel na gauči a neprestával sa usmievať.
„Ako je doma dobre,“ myslel si. „Vrátila sa moja utečenenka! Prilákal som ju, moju capu…“
„Len sedí a usmieva sa!“ nepolevovala žena. „To ti ešte spočítam!“
„Ach, milujem ťa, Anička, tak veľmi, že ťa už nikdy nepustím,“ pokojne povedal.
A keďže Anička bola vždy najlepšou morskvinou v jeho živote, Miroslav odvtedy každý večer pred spaním umýval riad, aby bola istota, že už nikdy neutečie.
