Spomínam si, ako som jedného dňa, keď som si dovtedy už prečítala výzvy na cestovanie, dostala správu od svojho syna Jána.
Mami, teraz neodchádzaj, cesta je dlhá, celú noc v vlaku a ty už nie si mladá. Prečo si to robí? Veľká jar, určite máš na svojom záhrade veľa práce, povedal mi.
Ja som mu odpovedala: No synu, prečo? dlho sme sa nevideli. Chcela by som spoznať tvoju ženu, ako sa hovorí, blízko sa zoznámiť s nevlastnou dcérou.
Dobre, tak počkaj do konca mesiaca. Vtedy všetci príde na Veľkú noc, keď je veľa voľna, upokojil ma Ján.
Aj keď som už bola pripravená vyraziť, presvedčil som sa a zostala som doma, čakajúc na jeho príchod. Žiadny neprišiel. Niekoľkokrát som mu volala, on však vždy odmietol zvedieť. Neskôr mi zavolal a povedal, že je príliš zaneprázdnený, a že by som ho nemala čakať.
Bol som sklamaná. Pripravovala som sa na návštevu novomanžela, ktorý sa oženil pred šiestimi mesiacmi, a ja som ho ešte nikdy nevidela. Syn Jáno som v podstate zrodila pre seba. Mala som tridsať rokov, ešte som sa neoženiovala, tak som si povedala, že aspoň dieťa si budem mať. Možno to bolo hriešne, ale neverila som, že som sa k tomu niečomu nepokúšala; často sme mali málo peňazí a žili sme od chodu k chodu. Pracovala som na niekoľkých brigádach, aby som mala pre svojho chlapčeka všetko potrebné.
Ján vyrástol a odjel študovať do hlavného mesta, Bratislavy. Aby som mu pomohla, začala som pracovať aj v Poľsku a posielať mu peniaze na štúdium a bývanie. Moje srdce sa radovalo, že mu môžem pomôcť. Po tretom ročníku začal pracovať na čiastočný úväzok a po skončení univerzity si našiel prácu a už sa uživo užívajú.
Domov prichádzal len raz za rok, a ja som v Bratislave vcelku skromnom meste nikdy nebol. Keď som si myslela, že keď sa oženia, určite ich navštívim, začala som odkladať peniaze. Došetrila som dva tisíc eur.
Pred pol rokom mi Ján zavolal a oznámil, že sa ožení. Mami, poď, ale nečakaj, ešte sa len zosobášime, svadbu si odložíme, varoval ma. Bola som smutná, ale nič som nemohla urobiť. Ján mi cez videohovor predstavil svoju nevestu krásnu a bohatú dievčinu menom Ľubomíra, dcéru veľkého podnikateľa. Zostalo mi len tešiť sa, že je mu všetko dobre.
Čas však plynul a syn neprišiel, ani ma nepozval. Nemohla som ďalej čakať, tak som si kúpila lístok na vlak, zabalila domáce jedlá chlieb, zemiaky, repu, vajcia, sušené jablká, nakladané huby, uhorky, paradajky a niekoľko pohárov lekváru a vyrazila. Pred odchodom som ešte raz volala Jánovi. Mama, čo to robíš? Nemôžem ťa privítať, som v práci, povedal a poslal mi adresu, aby som si zobrala taxík.
Ráno som dorazila do Bratislavy, zavolala som taxík, a cena ma prekvapila. Nádherné ráno v hlavnom meste ma však rozptýlilo. Dvere mi otvorila Ľubomíra, neusmiala sa ani ma nepobozkala, len suchým hlasom ma pozvala do kuchyne. Syn už nebol doma, odišiel skoro do práce.
Začala som rozbaľovať svoje balíky: zemiaky, repu, vajcia, sušené jablká, nakladané huby, uhorky, paradajky a niekoľko pohárov marmelády. Ľubomíra ticho pozerala, potom povedala, že všetko je zbytočné, lebo oni nič také nejedia a doma vôbec nevarí.
Čo teda jete? spýtala som sa prekvapene.
Každý deň si objednávame jedlo domov. Varenie ma nebaví, lebo po tom zostane zápach v kuchyni, ktorý dlho zostáva, odpovedala Ľubomíra.
Keď som sa ešte zotavovala z jej slov, vstúpil do kuchyne malý chlapčik, asi tri a pol roka starý.
Pozývam ťa, toto je môj syn Daniel, povedala nevesti.
Daniel? opýtala som sa.
Nie, Daniel, nie Daniel. Nemám rád, keď mená preháňajú, odvetila.
Dobre, ako chceš, Ľubo, povedala som, a ona sa hneď opravy: A ja nie som Ľubo, ja som Ľubomíra.
Bola som na pokraji plaču, nie len preto, že syn priniesol manželku s dieťaťom, ale hlavne preto, že mi to nikdy nepovedal.
Pozerala som sa na stenu a videla som veľký svadobný portrét.
No, svadba nebola? aspoň ste urobenili peknú fotku, povedala som, snažiac sa zmeniť tému.
Akože nebola? Bola to svadba pre dvesto ľudí, len ste tam neboli, ale Ján povedal, že ste chorovali. Možno je to lepšie, že sa tak stalo, odvetila Ľubomíra a prešla ma pohľadom od hlavy po nohy.
Budete raňajkovať? spýtala som sa.
Áno, odpovedala a priniesla šálku čaju a niekoľko kúskov drahého syra to bolo v jej predstave raňajky.
Pre mňa to nebolo. Ráno som potrebovala poriadne jedlo po dlhej ceste. Chcela som si uvariť vajcia a použiť domáci chlieb, ktorý som priniesla. Ale Ľubomíra mi prísne zakázala smažiť vajcia, lebo by sa šírila vôňa. Chlieb odmietla jeść, tvrdila, že oni so Jánom jedú zdravú stravu.
Zrazu som mala pocit, že som sa pošetila, pretože som čakala roky na túto udalosť, šetrila peniaze, a všetko to bolo márne. Pila som čaj, ale ho nedokončila. Ďalší malý chlapčik pribehol a začal sa ku mne pritláčať. Chcela som ho objať, ale Ľubomíra zamietla mávnutím rúk, že to nie je vhodné.
Nemala som pre neho miesto, tak som mu podala pohár malinového lekváru a povedala: Máš mať chutné jedlo na palacinky. Ľubomíra mi však v tom okamihu vytrhla pohár z rúk a kričala: Koľkokrát ti musím opakovať? Jedíme zdravú stravu a cukor nejedáme!
Cítila som, že práve rozpúdam, čaj som nedopila, a išla som do koridoru obúvať topánky. Ľubomíra nereagovala, ani sa nepýtala, kam idem. Vyšla som na schodisko, posadila sa na lavičku a pustila slzy. Nikdy som neprežívala takú smútok.
O chvíľu som videla, ako Ľubomíra vyšla s chlapčekom na prechádzku a odniesla všetku moju konzervovanú potravinu do odpadka. Slová mi zamŕzli. Keď odišla, zbalila som všetko späť do tašiek a šla na nádražie. Malo sa mi podariť zakúpiť lístok na večerný vlak podarilo sa, niekto mi vrátil lístok.
Pri nádraží som si kúpila v krčme polievku, kus pečeného mäsa, zemiaky so šalátom. Bola som veľmi hladná a zaplatila som dosť, pretože som si zaslúžila niečo dobré. Zbalila som svoje tašky do úložnej skrinky a ešte som mala niekoľko hodín na prechádzku po Bratislave. Mesto ma očarilo, dokonca som na chvíľu zabudla na všetky starosti.
Vo vlaku som nespala, plakala som. Bol to bolesť, že syn mi ani nezavolal a nepýtal sa, kde som. Skôr som si želala, aby som stretla sneh v lete než to, že ma môj jediný syn takto odmietol. Byť jedinou matkou, na ktorú som vsádzala všetky nádeje, a nakoniec sa ukázalo, že som pre neho zbytočná.
Teraz premýšľam, čo urobiť s tými štruktúrovanými dvoma tisíc eurami, ktoré som odkladala na svadbu. Vrátiť ich Jánovi, nech vie, že som o neho vždy starala? Alebo ich nepridať, lebo si to nezaslúžil?
