Drahý denník,
Nie, nevyraziť teraz, mami, cesta je dlhá, celú noc v vlaku, a už nie si taká mladá. Prečo by si mala také starosti? Na jar máš na záhrade veľa práce, povedal mi syn.
Synu, prečo nie? Už dlho sme sa nevideli. A rada by som spoznala tvoju manželku, tak, ako sa hovorí, poznaj nevlastnú dcéru bližšie, odpovedal som úprimne.
Dobre, počkajme do konca mesiaca, a všetci prídeme na Veľkú noc, keď bude veľa voľna, upokojil ma syn.
Úprimne som bola pripravená prísť, ale podľahla som jeho radám a zostala doma čakať. Čakalo sa však nič. Niekoľkokrát som volala Milanovi, no on mi odmietal zdvihnúť. Keď nakoniec zavolal sám, povedal, že je veľmi zaneprázdnený a nemám ho čakať.
Bol som zúfalý. Pripravil som sa na jeho príchod s nevestou. Oženil sa len pred šiestimi mesiacmi, a ja som ju ešte nevidel.
Milan som si splodil, ako sa hovorí, pre seba. Mala som tridsať rokov, nevydala som sa a tak som sa rozhodla mať aspoň jedno dieťa. Možno to bolo hriešné, ale nikdy som neľutoval ten krok, aj keď bolo často ťažké, lebo sme nemali peniaze a žili sme zo dňa na deň. Pracovala som na niekoľkých brigádach, aby som svojmu chlapcovi zabezpečila všetko potrebné.
Syn vyrástol a odišiel študovať do Bratislavy. Aby som mu pomohol v prvých mesiacoch, začala som pracovať v Poľsku a posielať mu peniaze na štúdium a bývanie. Moje materské srdce sa tešilo, že môžem synovi pomôcť.
Milan už na tretí rok univerzity šetrí a po skončení štúdia si našiel prácu a sám sa už vyživuje. Domov navštevuje len raz ročne. Ja som nikdy nebola v Bratislave, ani raz v živote.
Keď som si pomyslela, že keď sa syn ožení, určite tam pôjdem, začala som šetriť peniaze 2000eur som odložila na jeho svadbu. Pred šiestimi mesiacmi mi volal s dlho očakávanou správou ožení sa.
Mami, nepríď, pretože najprv sa len zosobášime a svadbu urobíme neskôr, varoval ma Milan.
Bol som sklamaný, ale čo môžem urobiť. Milan ma prostredníctvom videohovoru zoznámil so svojou nevestou. Bola to Zuzana, nádherná a bohatá, a jej otec zjavne patrí medzi najbohatších.
Čas ubiehal, ale syn ani neprichádzal, ani ma nevolal. Už som nemohla čakať, tak som si kúpila lístok, pripravila domáce jedlá, upiekla chlieb a vzala so sebou niekoľko koláčikov. Pred nastúpením som zavolala Milanovi:
Mami, čože! Ja som v práci, nebudem ťa môcť stretnúť. Tu máš adresu, choď si vziať taxík, povedal.
Ráno som dorazila do Bratislavy, zavolala taxík a cena ma prekvapila, ale mesto východu slnka bolo krásne, takže som si užívala výhľad z okna.
Dvere otvorila Zuzana. Ani sa nesmilovala, nepodala mi ruku, len suchým hlasom povedala, aby som šla do kuchyne. Milan už bol v práci.
Rozbalila som kufre, vybrala zemiaky, červenú repu, vajcia, sušené jablká, nakladané huby, uhorky, paradajky a niekoľko pohárov džemu. Zuzana to všetko pozorovala a povedala, že to je zbytočné, lebo sami nič nejedia a doma nevari.
Čo teda jete? spýtala som sa.
Každý deň nám doručia jedlo, a ja nerada po varení zanechám v kuchyni zápach, ktorý dlho zostáva, odpovedala Zuzana.
Keď som sa ešte zotavovala z jej slov, vstúpil malý chlapček, asi tri a pol roka starý.
Zoznámte sa, to je môj syn Daniel, povedala Zuzana.
Daniel? opýtala som sa.
Nie, Daniel, nie Daniel, neľúbim, keď mená pretáčate, odvetila.
Dobre, ako poviete, Zuzanko, povedal som.
Zuzana sa hneď zmenila na Zuzanka a ja som cítila, že sa mi chveje srdce. Syn mi to nikdy nepovedal.
Pozrela som sa na stenu a uvidela som veľký svadobný portrét.
Ach, svadby nebolo? To je fajn, aspoň ste urobili pekné fotky, snažil som sa zmeniť tému.
Ako nebolo svadby? Bola to pre 200 hostí. Len vás tam nebolo, Milan povedal, že ste chorí. Možno je to tak lepšie, odpovedala Zuzana.
Požiadala som sa, či môžem raňajkovať. Zuzana mi podala šálku čaju a niekoľko kúskov drahého syra čo ona považuje za raňajky. Ja som potrebovala na raňajky niečo výdatné po ceste. Chcela som si osmažiť vajcia, ale zakázala mi to, lebo by to šírilo zápach. Chlieb odmietla zjesť a tvrdila, že oni s Milanom jedávajú zdravo.
Už som stratila chuť niečo jesť, lebo som sa cítila zahanbene, že som nebola pozvaná na svadbu, na ktorú som šetrila roky. Pila som čaj, Zuzana mlča. Následne sem pribehol chlapček a snažil sa ma objať, no Zuzana ho odtiaľ odňala a povedala, že neviem, čo sem priniesla.
Dala som mu pohárik malinového džemu a ona ho odtrhla s výkrikom:
Koľkokrát vám mám hovoriť? Jedzeme zdravo a cukor nejedáme!
Cítila som sa, akoby sa zhrala. Čaj som nedopila, išla som do chodby, obula som topánky a Zuzana ani nepozorovala, kam idem. Sadla som si na lavičku pred vstupom a vypustila slzy. Nikdy som sa tak nepríjemne necítila.
O chvíľu som videla Zuzanu, ako odnáša všetok môj jedálny výber do odpadkov. Nemala som čo povedať. Keď odišla, som zbalila všetko späť do batožiny a šla na nádraží. Malo sa mi podariť kúpiť lístok na večer niekto zrušil lístok a ja som ho mohla získať.
Na stanici som si kúpila vrecúško polievky, kúsok grilovaného mäsa, zemiaky so šalátom. Zaplatila som dosť, ale zaslúžim si niečo dobré.
Batohy som uložila do úložnej schránky a mala som ešte niekoľko hodín na prechádzku po Bratislave. Mesto sa mi páčilo, tak som sa na chvíľu zabudla.
V vlaku som nespala, plakala som. Bol to bolestivý pocit, že syn mi ani nevolal a nepožiadal sa, kde som.
Teraz premýšľam, čo urobiť s peniazmi, ktoré som odkladala na svadbu 2000eur. Vrátiť ich Milanovi, aby vedel, že som na neho myslela? Alebo ich nechať, keď si ich nezaslúžil?
Táto skúsenosť ma naučila, že láska a podpora nesmú čakať na uznanie ani na pozvanie. Skutočná hodnota je v tom, že sme tu pre seba, aj keď ostatní nepoznajú našu úsilnú starostlivosť.
S pozdravom,
Peter.
