V našej škole teraz študuje dievča sirota.
Táto dievčina býva so svojou starkou, ktorá je už veľmi stará a neskutočne pobožná. Každú nedeľu kráčajú spolu cez Pezinok do kostola, obe útle, krehké, akoby sa mohli rozpadnúť vo vetre, v snehobielych šatkách. Podľa rečí starká zakazuje svojej vnučke pozerať televíziu, jesť sladkosti, smiať sa naplno aby jej do úst nevletel zlý duch a núti ju umývať sa len ľadovou vodou.
Dievčinu sme často doberali. Ona sa na nás díva vážnymi, sivými očami a odvetí: Bože, odpusť im, nevedia, čo robia. Nikto s ňou nechce byť kamarát, považujeme ju za čudnú. Volala sa Zuzana. Len Zuzana.
V detstve bola v našej školskej jedálni strava, ktorú by človek jedol len z hladu. Ale v piatok sme dostávali šatky s čajom alebo párky v ceste s kakaom a malou tabličkou čokolády. Raz, keď sme pre seba doberali Zuzanu, niekto ju sotil, ona narazila do mňa, ja som udrela do stola, na ktorom boli poháre s kakaom a celé toto sladké potôčik odtiekol na dvoch deviatakov.
Nooo, povedali starší žiaci.
Utekajme! vykríkla som, chytila Zuzanu za ruku a bežali sme do našej triedy.
Cítila som sa, akoby sa za nami rozbehli húfy Hunov a stáda muflónov. Posledné dve hodiny boli matematika. Za sklenenými dverami stáli dvaja vysokí deviataci. Sem-tam sa dvere pootvorili, nakukli dnu, potom si šepkali. Vedela som, že nás čaká vyšetrovanie, súd a trest.
Musíme skúsiť nenápadne vyjsť z triedy, poznám východ na povalu, tam sa môžeme schovať až do tmy, a potom rýchlo domov.
Nie, povedala Zuzana, pôjdeme ako správne dievčatá. Za svetla, slušne.
Ale Zuzana, tam sú tí starší… Oni nám…
Čo? Čo nám urobia? Vylejú na nás kefír? Zvresknú? Zmlátia piatačky? Čo?
No…
Aj keby nás zbili, tak raz. Ale keď sa im vyhýbaš, budeš sa báť každý deň.
Vyšli sme z triedy spolu s ostatnými, presne tak, ako sa patrí. Slušne. Deviaťaci stáli opretí o stenu.
Hej, drobci, ktorý z vás si stratil? jeden z nich držal v ruke moju peňaženku s Miki Mausom a dvadsiatimi eurami (na zaplatenie za plaváreň a výtvarný krúžok).
Tu máš, podal mi peňaženku, a už neutekaj.
Kráčam domov, mávam školskou taškou a myslím si, že život je krásny. Že všetko sa skončilo dobre. A že mám novú kamarátku.
Poďme, zavolám mame a ona zavolá tvojej starkej, opýta sa, či môžeš, a pôjdeme ku mne pozerať rozprávky. Alebo ti to zakázali?
Zuzana prevrátila oči.
Poď, vezmeme si od starkej vafle s kondenzovaným mliekom, dnes ich piekla.
Priateľstvo s ňou nám vydržalo mnoho rokov. Kým nás život nerozdelil každý na iný kontinent.
Ale stále si pamätám na ten raz.
Skočiť z mostíka do modrého zrkadla bazéna je strašidelné ale len raz.
Bojíme sa robiť niečo nové. Ale čo sa môže stať najhoršie? Povedia, že som trápna? Povedia to raz. Ale ak sa neodvážim, budem si to opakovať každý deň.
Bojíš sa jeden raz. Alebo každý deň.
Strach premôžeš raz. Alebo on bude žiť tvoj život za teba každý deň.
Je to voľba.
