V ten letný deň pri rieke…
Varinčina rodina bola zjednotená. Keď chodila do tretieho ročníka, narodila sa jej sestra Zuzka. Úloha staršej sestry a maminej pomocníčky sa Varinčine veľmi páčila. S radosťou vozila kočík, kým mama varila obed alebo upratovala.
Keď Zuzka trochu vyrastla, do škôlky ju nebrali, lebo skupiny boli plné a učiteliek málo. Nikto nechcel pracovať za pár halierov. Riaditeľka škôlky sľúbila, že Zuzku vezme, ak sa mama zamestná u nich. Mama súhlasila, hoci zarobila menej ako predtým.
Zuzka sa narodila slabá a chorľavá. Vždy nad ňou všetci ochraňujúco držali ochrannú ruku. V škôlke bola pod maminým dozorom. Po škole Varinča často zabehla za mamou. Nie všetky deti mali rado zemiakové placky a šaláty, kakaó a kisiel, ale Varinča si na nich pochutnávala. Mama jej vždy nechala porcie, ktoré ostatné deti odmietli.
Keď sa najedla, zobrala Zuzku domov a čakala, kým príde mama. Zuzku milovala. Teda dovtedy, kým nevyrastla a nestala sa nesnesiteľnou.
Zuzke boli štyri, keď zomrel otec. Leto bolo horúce. Tretí týždeň teploty nepadli pod tridsať stupňov. O víkendoch ľudia utekali z dusného mesta k rieke alebo na chaty.
Rodičia nabrali jedlo, vodu a ráno odišli s deťmi za mesto. Pri rieke už bolo plno ľudí. Od horúčavy sa schladzovali v teplých vodách. Pri brehu sa hemžili deti aj dospelí. Zuzka sa špláchala v mälkých vodách, zatiaľ čo Varinča strážila, aby ju niekto nezašliapol alebo nezašla hlbšie.
Keď otec rozbehom skočil do vody, Varinča si myslela, že sa len ide osviežiť. Rýchlo plával od brehu. Vtom si všimla dvoch mladíkov uprostred rieky.
Najprv si myslela, že sa len hrajú. Čudovala sa, ako im rodičia dovolia ísť tak ďaleko. Rieka bola široká – ani pre dospelého muža by nebola ľahká preplávať. Jeden z chlapcov sa neustále ponáral, druhý sa za ním potápal. Keď videla, že otec k nim pláva, uvedomila si, že nie hrajú, ale jeden z nich sa topí a druhý sa ho snaží vytiahnuť.
Nikto okrem nej si nič nevšimol. Varinča uprela zrak na otca a chlapcov, zabudnúc na Zuzku pri nohách. Otec doplával k nim a ponoril sa. Vytiahol jedného a plával späť k brehu. Zostal druhý, vyčerpaný, ktorý sa chytal otca a spomaľoval ho.
“On ho utopí!” zakričala Varinča.
Jej krik upozornil dvoch mužov. Pozreli sa, kam ukazuje, a okamžite vybehli pomôcť. Ďalší ľudia na brehu si začali všímať, čo sa stalo.
Muži prevzali chlapcov. Varinča radostne zamávala. Vtom si uvedomila, že otca nevidí. Napriahla oči, ale nebola schopná ho nájsť.
“Oci! Oci!” kričala. Mamka prišla behom.
“Tam…” Varinča ukázala na stred rieky. Strach jej zviazal reč. “Oci nie je!”
Mama zdvihla Zuzku a hľadala medzi ľuďmi manžela. Občas jej prišlo, že ho vidí, ale Varinča vždy zavrtela hlavou. Medzitým muži vyvliekli chlapcov na breh a ponáhľali sa zachrániť otca.
Keď ho vytiahli, už nežil. Mama odmietala veriť a nechcela ísť domov. Varinča upokojovala plačúcu Zuzku.
Po pohrebe mama chodila po byte ako prízrak, nevšímajúc si dcéry. Varinča odvádzala Zuzku do škôlky, bežala do školy a potom ju vyzdvihla. Zuzka kňučala, že chce, aby ju vyzdvihla mama.
“Mama je chorá,” hovorila Varinča.
“Tak nech ma vezme oci,” odvetila Zuzka.
Keď prišla domov, našla mamu v rovnakom stave, ako ju opustila – ležiacu na gauči otočenú k stene.
Mama nejedla. Zo strachu o ňu Varinča požiadala o pomoc susedu. Po rozhovore s ňou mama vstala, začala variť. O deň nato išla do práce, čo Zuzku potešilo.
Teraz žili v troch. Na začiatku im peniaze vystačili. Zo železnice, kde pracoval otec, dostali pomoc. Mama nosila zo škôlky jedlo naviac. Varinča tušila, že sama nejedla, aby im ostalo viac.
Po škole sa Varinča rozhodla, že nepôjde študovať, ale bude pracovať, aby pomohla mame. Ale ona to neschválila. Presvedčila ju, aby si aspoň zašla zaúčiť. “S diplomom sa ľahšie nájde práca,” hovorila. “Otec by to tak chcel.”
Varinča nastúpila na externé štúdium. Vybrala si fakultu, kde bolo najviac miest. Čo bude robiť, ju netrápilo. Hlavne aby mala “tú kópu”. Začala pracovať. Zarobila málo, ale “peniaze nerastú na stromoch”.
Kedysi otec kúpil pozemok a začal stavať dom. Chcel záhradu, mama sa tešila na kvety pod oknami. Stihol len základy. Jeden známy ponúkol, že pozemok odkúpi. Mama súhlasila bez zdržania. Na chvíľu im peniaze vystačili.
Zuzka vyrastala a žiadala nové šaty, telefón, tablet. “Všetki kamarátky to majú!” Keď nedostala, čo chcela, kričala, že ju nemali rodiť, že ju nikto nemiluje. Raz dokonca ušla z domu. Zvykla si, že svet sa točí okolo nej.
“Čo sme, žobráci? Nebudem jesť výmazy zo škôlky,” nos ohrýzala pri stole.
Na rozdiel od Varinče nebehala za mamou po škole. Dohrávala sa s kamarátkami až do noci. V škole jej to nešlo.
Jedného leta prišiel k susede synovček na návštevu a Varinča sa prvýkrát zamilovala. Ale čas letel, dovolenka sa končila. Miško ju presviedčal, aby išla s ním do Bratislavy. Chcela, ale ako by nechala mamu so Zuzkou? Vzdorujúcu, rozmaznanú sestru by sama nezvládla. Odmietla. Miško odišiel so sľubom, že bude volať.
K zime chcVarinča si uvedomila, že život bol vždy len o tom, čo im zostalo po tom víkente pri rieke, a hlboko si priala, aby sa nič z toho nikdy nestalo, no vedela, že už nič nezmení.
