V čakárni ženskej ambulancie sedela na lavičke staršia žena. Vedľa nej sedela vyhynutá dievčina, asi pätnásťročná, v krátkej sukni, spod ktorej vyčnievali špicaté kolená. Babka priviedla vnučku na potrat.
Babka ťažko vzdychala. Vnučka s vystrašeným pohľadom sa rozhliadala po okolí. Vedľa nej stála taška. Pristúpila k nej žena, asi tridsiatnička, a sadla si vedľa.
— Idete do tejto ordinácie?
— Áno… Povedzte, je to veľmi bolestivé?
— Nepríjemné to je, ale dajú vám umrtvenie. Hlavné, že to trvá len pár minút, ak ste v skorom štádiu. Aspoň tak hovoria, ja som tu prvýkrát. Tiež sa bojím, ak mám byť úprimná. A rozumom viem, že to dieťa za nič nemôže…
— Panebože, čo sme si to zaslúžili… Vidíte, to je moja vnučka, chodí do deviatej triedy, a ten chlapec ju obalamutil, opustil… A teraz je tehotná. Nechce o dieťati ani počuť. A čo máme robiť? Musí dokončiť školu… Rodičov nemá, vychovala som ju sama… Ach, aké nešťastie…
— Babo, nech už toho, srdce mi trháš, aj tak je mi ťažko… Vždyť tá pani povedala, že to nebude bolieť, raz-dva a hotovo…
— Vnučka, vždyť v tebe je živé dieťa, a ty by si len raz-dva… To dieťa za nič nemôže, správne tá pani hovorí. Vieš čo, vstaň, poďme domov, nejako to zvládneme. Za vojny sa rodili deti, a ľudia prežili. Zvládneme to. A ten tvoj Miško nech si ide, čo za otca to je… Vstaň, ber si tašku, poďme, nemáme tu čo robiť.
Dievčina, akoby to len čakala. Schmatla tašku a vybehla von, babka za ňou. Žena na lavičke sa usmiala, pozerajúc sa im za chrbtom, zamyslená nad vlastnými myšlienkami…
O dvadsať rokov neskôr
— Mami, milujem ho, je to vážne, verte mi! Janko je dobrý chlapec, má veľkú budúcnosť!
— Akú budúcnosť, keď sa vezmete… Dokončite vysokú, potom uvidíme!
— Mami, máme už dvadsať, nie sme deti. Svadba štúdiu neprekáža, navyše nebudeme míňať peniaze, len sa dáme oddávať a hotovo, načo tie ceremónie. Večeru si dáme v reštaurácii s Jankovými rodičmi a jeho babkou, s kamarátmi oslávime neskôr. Janko svoju babku veľmi miluje, ona ho vychovala.
— Ach, Zuzka, čo by človek neurobil pre svoju milovanú dcéru! Musíme sa zoznámiť s Jankovými rodičmi, sme predsa budúci svokrovia… Pozvi ich sem, dohovoríme sa…
— Dobrý deň, vitajte! Ja som Zuzkina mama, Alena. Sadnite si…
Pozerajúc sa na Jankovu babku, Alene sa zdalo, že ju už niekde videla. Jankova mama, Eva, bola veľmi mladá, vyzerala len o málo staršia ako syn. Po rozhovore sa ukázalo, že ho mala v šestnástich, so spolužiakom, ktorý najprv nechcel o dieťati ani počuť, no nakoniec sa s ňou musel zosobášiť, aby nešiel do basy. Na papieri boli manželia, nežili spolu, a neskôr sa rozviedli.
— Viete, Alena, je mi hanbivo to povedať, no najprv sme sa chceli zbaviť Janka… Evička bola ešteEva sa zahľadela na svoju dcéru Zuzku a v očiach jej videla ten istý strach a nádej, aký mala ona sama pred dvadsiatimi rokmi, keď sa rozhodla pre život.
