Na druhom mieste
Mária stála v predsieni a keď uvidela, že sa jej manžel opäť chystá odísť, srdce jej zovrelo. Už mal na sebe bundu, v ruke kľúče, hotový prekročiť prah. Žena sa nevedome zachytila dverí skrine, akoby sa chcela v tej chvíli chytiť aspoň niečoho istého.
Ivan, ty zase odchádzaš? jej hlas bol tichší, než by si priala, a v ňom jasne zaznievala obava.
Áno, odpovedal stručne bez toho, aby sa na ňu otočil. Janke treba pomôcť, je s Adamkom v nemocnici, malému znovu stúpa teplota a ona už takmer nevládze.
Máriu pichlo v hrudi. Urobila krok dopredu, snažila sa, aby znel hlas pokojne, ale aj tak sa jej trošku zachvel.
A naše deti? Včera si sľúbil Slávke, že s ňou pôjdeš na ihrisko, a Tamare čítať rozprávku pred spaním. Celý deň ťa čakali! Ako môžeš byť k vlastným deťom taký ľahostajný?
Ivan sklonil pohľad, prešiel si rukou po vlasoch, akoby hľadal slová. Hanba to však nebola. Nemal v povahe vysvetľovať, tiež cítil, že robí správnu vec.
Mária, veď rozumieš povzdychol si, uhýbajúc pohľadom. Ona nikoho nemá. A Slávka s Tamarou nič sa nestane, keď pôjdete na ihrisko inokedy. Alebo im prečítaš knihu ty. Nič hrozné sa tým nestane, veď sú zdravé.
Slová zostali visieť medzi nimi a Máriou prešla vlna krivdy. Pristúpila bližšie, ruky stisla do pästí.
Oni už čoskoro zabudnú, ako vyzeráš! vykríkla a v jej hlase rezonovala sklamaná bolesť. Kedy si naposledy strávil čas s našimi deťmi?
Ivan mlčal. Stál a díval sa do prázdna, akoby odpovede hľadal niekde ďaleko. Nakoniec takmer šepotom prehodil:
Nemôžem ju nechať samú. Je zúfalá. Je na tom horšie ako vy.
Mária sa zasmiala, no v smiechu zaznela horkosť. Zatriasla hlavou, slzy sa jej tisli do očí, ale zaťato ich nechávala nepadať.
Samozrejme, povedala. My môžeme počkať. Ako vždy.
Chcel niečo namietať bolo to poznať podľa chvejúcich sa pier a napnutých ramien. Ale slová zostali nevyjdené. Len mávol rukou, akoby odmietal čokoľvek z toho, čo by mohol povedať, a vykročil von. Zabuchla sa za ním dvere, v predsieni zostala iba slabá vôňa jeho kolínskej.
Mária sa bezvládne zložila na stoličku pri chodbe. Nohy sa jej podlomili, akoby z nej odrazu odišla všetka energia. Objala si ramená, akoby sa chránila pred bolesťou, ktorá sa v nej rozrastala. Opäť odišiel. Opäť sú pre neho cudzie deti dôležitejšie než vlastná rodina
Nasledujúce dni splývali v jeden nekonečný kruh. Ráno škôlka, potom škola, potom nehynúce domáce práce: pranie, upratovanie, varenie. Večery boli čoraz prázdnejšie. Ivan domov chodil stále menej. Občas, keď už takmer zaspávala, v tichu počula kľúč v zámku. Na okamih otvorila oči, pozorne načúvala, no ráno bol už preč zostala len prázdna strana na posteli a aróma kávy, ktorú si stihol pripraviť.
Dni sa šalili, hromadili sa týždne a v Márii rástol ťažký kameň. Snažila sa presviedčať samu seba, že je to normálne, že je to len obdobie. Každý večer si však v posteli pripomínala: čo ak to nie je len obdobie? Čo ak to bude takto navždy?
Raz ráno, keď stála pri dreze a pozorovala, ako pena kĺže z tanierov, náhle pochopila: už viac nemôže mlčať. Ruky sa jej triasli, keď vytiahla mobil a vytočila číslo, ktoré predtým nikdy nehľadala.
Ahoj, povedala a snažila sa, aby jej hlas znel pevne, no predsa len sa v ňom ozýval nepokoj. Tu je Mária. Ivanova žena.
Na druhej strane bolo ticho, pár sekúnd, ktoré pre Máriu trvali celú večnosť. Držala slúchadlo tak silno, až jej kĺby zbledli.
Náhle sa ozvala Janka, pevná a istá, azda kúsok podráždená:
Áno. Ako vám môžem pomôcť?
Mária na chvíľu zavrela oči a vyhŕklo z nej:
Môžeš prestať zneužívať jeho dobrosrdečnosť? hlas jej stúpol, sama to ani nezaregistrovala. Má rodinu. Deti. Je potrebný doma!
Nastalo chvíľkové ticho.
Chápem vaše obavy, odpovedala Janka jemne, no nekompromisne. Ale Ivan sám chce pomáhať. Nemám dôvod odmietať, keď mám doma chore dieťa a nikoho iného na blízku.
Mária stisla mobil ešte silnejšie. Snažila sa nechcieť rozplakať.
Lebo ti je to pohodlné, zašepkala, oči mala privreté. Využívaš, že je dobrý človek.
Naozaj potrebujem podporu, riekla Janka pokojne. Ivan je výnimočný muž. Taký, akého by si každá priala.
Mária sa zhlboka nadýchla, v hrudi jej horela horkosť a bolesť. Nemohla uveriť, že niekto takto opisuje jej muža.
Uvedomuješ si, že rozbíjaš rodinu? hlas sa jej zachvel, no hovorila odhodlane.
Pauza bola dlhšia. Janka odpovedala chladne:
Nič neničím. Len prijímam pomoc, ktorú sám ponúka. Rozhodnutia robí Ivan. Ak vás potrebuje menej, je to jeho voľba. Nevolajte mi viac, prosím.
Janka položila. Mária ešte chvíľu počúvala tichý tón, potom odložila telefón na stôl.
Pristúpila k oknu a oprela si čelo o sklo. Vonku sa nič nezastavilo: ľudia kráčali, niekde v diaľke sa smiali deti, autá bzučali pod oknami. Svet išiel ďalej. Ale jej svet sa práve zrútil.
Dosť. Už viac to nebude znášať.
Na druhý deň ráno začala Mária baliť veci. Nerobila to v zhone ani v panike naopak, pokojne, dôsledne, ako by sa pripravovala na dlhú cestu, nie na útek. Ukladala šaty, hračky, knihy, všetky milé maličkosti pre Tamaru a Slávku.
Neplakala. Dosť, slzy už padli. Teraz musí byť silná kvôli sebe a deťom.
Keď húklo pred domom taxi, Tamara, ktorá mlčky sledovala zber, sa ozvala:
Mami, ideme preč? hlas mala tichý a ostražitý.
Mária si čupla pred ňu, vzala do dlaní jej malé ruky:
Áno, srdiečko. Ideme k babke. Tam bude dobre. Veď babku miluješ, nie?
Tamara prikývla, ale v očiach jej zostal nevypovedaný otáznik.
Pribehol aj Slávko starší, rozumel viac, než by mama chcela. Tvár mal vážnu, skoro dospelú.
Oco nejde s nami? opýtal sa, upierajúc oči do maminých.
Srdce jej stiahlo. Pohladila ho po hlave, uhladila neposlušný prameň vlasov.
Neviem, Slávko, odpovedala úprimne. Ale teraz potrebujeme byť chvíľu sami. Potrebujeme čas.
Slávko prikývol. Neopýtal sa už nič ďalšie, len silnejšie stisol v ruke obľúbené autíčko jedinú vec, ktorú vzal bez pripomínania.
Ešte raz prebehla pohľadom byt. Tu prežila kus života, smiech, objatia, sny. Ale teraz už tento priestor nebol domovom.
Zobrala tašky, pomohla deťom nastúpiť. Keď auto odchádzalo, Mária sa neobzrela. Pozerala pred seba, na cestu k inému životu. Za sebou nechávala zlomené nádeje, vpředu síce neznámy, ale nový začiatok. A to bolo teraz najdôležitejšie.
***********************
Babka ich vítala vo dverách. Nepýtala sa, nečudovala, len ich objala najprv Tamaru, potom Slávka a napokon Máriu. V tom objatí bolo všetko: podpora, tiché uistenie, že už sú v bezpečí.
Napätie, čo Máriu zvieralo celé dni, začalo opadávať. Vstúpila, zavrela za sebou dvere a zrazu sa v nej pretrhla hrádza. Slzy tiekli potichu, horúco. Sadla si na stoličku za stôl, oprela sa o plece mamy a konečne si dovolila plakať tak ako kedysi, keď aj najväčšie trápenie stačilo vyplakať v maminom objatí.
Margita ju hladila po chrbte. Keď slzy utíchli, postavila sa a začala pripravovať čaj. Ten známy zvuk variacej sa vody, vôňa horúceho čaju prinášali Márii pocit normálnosti.
Prešlo päť dní. Ivan sa ani raz neozval. Ani raz sa nespýtal na deti, ani raz nezavolal. Ako by ich odchod pre neho nič neznamenal.
Šiesty deň zazvonil mobil. Máriu zaskočilo, keď na displeji videla jeho meno. Zaváhala, či dvihnúť, ale stlačila zelené tlačidlo.
Kde ste? znel Ivanov hlas zaskočený, akoby práve zistil, že doma už nie je nikto.
U mamy. Odišli sme, povedala kľudne, hoci vnútri stiahlo.
Prečo? v jeho hlase nebola panika, iba prekvapenie, akoby nechápal dôvod.
Mária sa zhlboka nadýchla. Dlho sa pripravovala na túto reč, ale teraz sa slová vysypali samy:
Lebo si už dávno s nami nebol.
Pauza. Ivan hlasno vydýchol.
Prídem pre vás, zamumlal napokon.
Netreba, prehodila Mária, a tým bolo povedané všetko: únava, sklamanie aj slabá nádej. Nemyslím, že ťa chceme vidieť.
Stlačila odmietnuť hovor a položila mobil na stôl. Displej ešte chvíľu žiaril, potom zhasol.
Margita, ktorá sedela oproti pri stole, povedala polohlasom:
Raz pochopí. Otázka je, či dokáže čosi zmeniť.
Ráno Mária sedela v kuchyni. Vonku sa rozodnievalo, prvé lúče sa predierali cez záclonu, ale na kráse rozbresku jej nezáležalo. Pred sebou mala šálku vychladnutého čaju. Miešala ho lyžičkou a sledovala, ako sa na dne točia lístočky.
Zazvonil zvonček. Trhla sebou. Pomaly vstala, pozrela cez priezor. Ivan.
Otvorila. Vyzeral vyčerpane, tvár bledá, kruhy pod očami.
Len teraz som si uvedomil, že vás nemám, šeplol.
Mária sa smutne pousmiala.
Už je to týždeň, povedala potichu. Všímavý si, nepochybne. Za celý čas si si ani raz nespomenul na mňa ani na deti?
Pokúsil sa o slová, no ledva dokázal niečo vyjadriť.
Myslel som že si u kamarátky… alebo… na moment zamĺkol. Janka mi povedala, že si jej volala.
Mária si založila ruky na hrudi.
A čo presne ti povedala?
Že žiarliš, povedal Ivan a v očiach mal zmätok. Že ju to mrzí.
Mária sa chabo zasmiala.
Mrzí ju? Drží ťa pod kontrolou a ty jej to dovolíš.
Vtom v predsieni zašušťali kroky. Slávko a Tamara sa vrátili z prechádzky. Keď zbadali otca, zastali. Tamara, otvorenejšia, prehovorila potichu:
Zase odídeš?
Slávko stál a zaťal päste, pohľad mal vážny, už nie detský.
Zase sľúbiš, že budeš s nami, povedal, bez výčitiek, len konštatovanie. Ale vždy odídeš.
Ivan sa na deti zahľadel a v tvári sa mu čosi pohlo. Otvoril ústa, chcel čosi povedať, no zostal ticho. Nemal čo dodať. Zase odíde k Janke. Veď ona ho potrebuje, zvláda len vďaka jeho pomoci!
Mária ich sledovala. Videla, ako Tamare zášklbali pery, Slávko vystrelil chrbát, Ivan bezmocne hádzal pohľad z jedného dieťaťa na druhé. A v tej chvíli bolo jasné: slová už nie sú potrebné. Všetko je povedané v pohľadoch, v tichu, v nesplnených sľuboch.
Ivan váhal. Pristúpil k Tamare, chcel ju objať, tak ako kedysi. Ale ona cúvla, pritisla sa k stene, ukryla tvár za vlasmi. Slzy jej už tiekli, no len pozerala na otca v tichu plnom bolesti.
Pristúpil k Slávkovi. Ten sa odvrátil k oknu a stisol päste.
Ja polepším sa, zašepkal Ivan, hlas sa mu zlomil. Slová boli smiešne, prázdne, no snažil sa. Človeku je treba pomôcť, som jediný, kto môže. Veď to nebude dlhé! Dva-tri mesiace, pol roka
Mária len pokrútila hlavou. Nebola v tom zlosť, už len únava.
Už si premrhal všetky šance, povedala ticho, pevne. Neviem žiť s mužom, ktorý uprednostňuje cudzie pred vlastnou rodinou. Nemôžem denno-denne vysvetľovať deťom, prečo otec znovu neprišiel. Nemôžem znášať ten smútok, keď ťa čakajú pri okne.
Ale ja vás milujem! Ivan prikročil, vystrel ruku, akoby objal. Sľubujem!
Tak prečo si vždy inde? Mária naňho pozrela a v očiach nebol hnev, iba uhladená bolesť. Prečo nie si s nami? Prečo sme vždy až druhí?
Zostal stáť. Slová sa mu zasekli v hrdle. Chcel vysvetľovať, no chýbali argumenty.
Choď, šepla Mária. A nevracaj sa.
Ivan stŕpol. Pozrel na deti: Tamara už otvorene plakala, Slávko stál so vzpriameným chrbtom. Potom sa pozrel na Máriu veselú a pohodovú, teraz však úplne vážnu.
Ivan ustúpil, pomaly siahol na kľučku, otvoril dvere. Na prahu na chvíľu zaváhal, akoby čakal, že ho niekto zastaví. Nestalo sa.
Dvere ticho klapli. Zvuk poslednej vety za dlhým príbehom.
Tamara sa pustila do plaču. Mária ju okamžite objala a hladila.
Nič sa neboj, srdiečko, šepla, aj keď sama len silou vôle zadržiavala slzy.
Slávko, ktorý dovtedy stál bez pohnutia, pristúpil, chytil Máriu za ruku. Bola studená, no stisk pevný. Nehovoril nič, jeho dotyk však povedal viac než tisíc slov.
Zvládneme to, zašepkala Mária, hľadiac na ulicu. Tam, pomedzi kvapky dažďa videla, ako sa malá postava stráca za rohom.
********************
Nasledujúce dni sa vliekli pomaly, čas plynul, akoby sa zámerne spomaľoval. Každé ráno Mária vstávala s nádejou, že dnes bude ľahšie nikdy však nebolo. No nútila sa: raňajky, zbaliť deti do školy, postarať sa o domácnosť. Každé zastavenie hrozilo, že ju pohltia myšlienky, pred ktorými utekala.
Zamestnávala sa. Upratovanie, pranie, žehlenie, varenie Len aby nemyslela. Našla si aj vedľajší príjem prekladala texty z domu, večer sedela za notebookom, vyhľadávala slová, opravovala chyby. Ruky pracovali samovoľne, oči čítali, ale hlboko vo vnútri stále zívala prázdnota.
Mama pomáhala bez rečí a kázní varila deťom, hrala sa s nimi, čítala rozprávky. Často len sedela s Máriou v kuchyni nad šálkou čaju, a aj v mlčaní jej podala lepšiu oporu, než dlhými rozhovormi.
O dva týždne, keď si Mária pomaly zvykla na nový režim, zazvonil telefón. Na displeji meno: Janka. Prekvapilo ju, že Janka má tú drzosť, no zdvihla.
Mária, viem, že asi nechceš počuť môj hlas, ale tentoraz v Jankinom hlase znela neopísaná neistota. Ivan už mi nebude pomáhať.
Mária stuhla, stisla mobil.
A čo má byť?
Býval u mňa celé týždne. Pomáhal, ale včera si zbalil veci, povedal, že sa cíti ako zradca.
Mária musela potlačiť trpký smiech. Už v jej reakcii nebola zloba, iba únava, ktorá prišla s nekonečnými dňami bolesti.
Čakáš, že ho poľutujem?
Nie, Janka sa zhlboka nadýchla, v tom bolo čosi ako úľava. Chcela som povedať mýlila som sa. Držala som ho pri sebe, lebo mi bolo pohodlnejšie, bála som sa zostať sama. Ale nebolo správne rozbíjať vašu rodinu.
Vďaka, že si to povedala, odvetila Mária po chvíli. Ale už je to jedno.
Nie je, Janka odpovedala tichšie, no pevne. On vás stále miluje. Aj deti.
Mária zatvorila oči. V hrdle jej pulzovala bolesť, no nepustila ju von. Vedela, že ak teraz popustí, vrátia sa všetky krivdy, pochybnosti, márna nádej.
Ak by nás naozaj miloval, dávno by sme boli prví, povedala pokojne. Ale ani si nevšimol, že sme celý týždeň neboli.
Ticho. Janka napokon zašepkala:
Rozumiem prajem vám veľa šťastia.
V byte bolo ticho, deti už spali. Ostala sama so spomienkami, s nádejami Ivan síce urobil krok, ale príliš neskoro.
Mária si povzdychla. Tam, za slovami a emóciami, vedela: je to koniec. Nie koniec bolesti ani spomienok ale koniec neistoty. V srdci pocítila zvláštnu úľavu.
Pretože konečne vie, že ju čaká nová etapa. A bude ju budovať sama.
Ivan sa ukázal po mesiaci. Večer bol obyčajný, Mária práve pripravila večeru, deti sedeli za stolom, mama nalievala polievku. Zazvonil zvonček. Vyšla do predsiene, cez priezor hľadela, kto je za dverami.
Otvorila. Ivan vyzeral vyčerpane, v tvári smútok, oči bez života. Kabát trochu zvlhnutý, asi prišiel pešo cez dažď.
Môžem vojsť? spýtal sa ticho.
Mária sa nepohla.
Načo? spýtala sa pokojne.
Ivan sa pozrel na topánky, potom na ňu. Prehovoril ťažko:
Uvedomil som si, že som stratil to najdôležitejšie. Janke som povedal, že už ju nepodporím. Súhlasila. Chcel by som sa vrátiť, ak dovolíte.
Tamara vykukla spoza Máriinej sukne, zbadala otca a uhla sa späť, neprehovorila. Slávko, ktorý sedel pri stole, ani nezdvihol zrak. Len jedol a tváril sa nezaujato, no Mária vedela svoje.
Deti ťa nechcú vidieť, povedala potichu, bez zlosti. Ja už nechcem žiť s pocitom, že zasa odídeš. Každý deň čakať, pozerať na dvere, hádať, či prídeš.
Tentokrát neodídem! Ivan pristúpil, chcel sa priblížiť, ale Mária vystrela ruku, zastavila ho.
Už si dávno odišiel. Ani si nevšimol, kedy si prekročil hranicu.
Ivanove prsty sa kŕčovito stiahli. Hľadal v sebe slová, ktoré by niečo zmenili.
Pokúsim sa všetko napraviť. Viac pracovať, byť doma, pochovať minulosť hovoril naliehavo. Uvedomil som si, čo som stratil.
Mária pokrútila hlavou. V očiach pokoj a jasno po dlhých nociach.
A oni zabudnú? kývla smerom do kuchyne. Slávko už ani nevolá na tréningy, Tamara kreslí len mňa a babku, lebo ocko je stále preč. Nechýbal si len na fotkách, vymazal si sa z našej pamäti.
Chcel ešte čosi povedať, ale do kuchyne zavolala mama: Mária, poď, potrebujem pomoc!
To nebol len pozdrav, ale signál. Pripomenutie: nie si sama, máš svojich ľudí.
Mária sa zhlboka nadýchla, poslednýkrát sa na Ivana zahľadela. Takého, akým sa stal.
Choď, Ivan. Už nie sme tvoja rodina.
Stál tam ešte pár sekúnd, akoby čakal, že zmení názor. Ale Mária mlčala. Ticho medzi nimi hustlo.
Konečne sa Ivan pohol, vykročil k dverám, otvoril, vyšiel.
Mária zavrela. Vrátila sa k deťom. Tamara pribehla a objala ju okolo pása, Slávko sa tiež pritisol. Margita položila dcére ruku na plece.
Všetko sa znova stíšilo. Len dážď klopal do okien ako by vystukával melódiu nového začiatku, kde niet už miesta pre pochybnosti
***********************
O pol roka bol v živote Márii konečne nový poriadok. Našla si byt nezariadený, malý, ale útulný, hlavne blízko práce. To, čo ušetrila na časoch cestovania, venovala deťom: čítala im pred spaním, pomáhala s úlohami, sedávala pri nich, keď kreslili alebo sa hrali.
Mama sa presťahovala ku sestre do Žiliny, ktorá potrebovala pomoc, no telefonáty zostali každé večer po siedmej pýtala, ako bolo v škole, čo nové, či netreba niečo poslať. Tieto rozhovory boli pre Máriu vzpruhou pripomínali jej, že na jej blízkych sa môže vždy spoľahnúť.
Tamara, ktorá už odmala túžila hrať divadlo, sa s nadšením zapísala do krúžku v miestnom dome kultúry. Odomknutý dom zrazu zaplavili jej rozprávania o skúškach, kostýmoch a predstaveniach. Recytovala verše, hrala scény, časom vystupovala pred mamou a bratom. V očiach jej opäť žiaril život.
Slávko, vždy so sklonom k logickým hrám, si našiel záľubu v šachu. Prihlásil sa do online klubu, študoval partie grandmasterov, skúšal stratégie. Občas vyzval aj mamu a hoci väčšinou vyhrával, spoločne strávené večery za šachovnicou sa stali ich malým rituálom.
Život plynul nebol dokonalý. Pokazila sa chladnička, Slávko raz doniesol päťku z angličtiny, Tamara smútila, že nedostala hlavnú rolu v hre. Ale boli to už len obyčajné starosti, ktoré sa dali zvládnuť. Najdôležitejšie bolo, že ich zvládali spolu.
Jedného večera, keď sa Mária vracala z práce, ktorú mala po náročnom dni s meškajúcim autobusom, túžila si iba vyzuť topánky, vypiť čaj a posadiť sa do ticha.
Pri vchode spoznala známu postavu. Ivan sedel na lavičke s taškou ovocia. Keď ju zbadal, postavil sa.
Len som chcel vedieť, ako sa vám darí povedal ticho.
Mária zastala pár krokov pred ním. Necítila zlosť ani utrpenie, len pokoj a istotu.
Máme sa dobre, povedala jednoducho.
Som rád. Ivan sa na ňu zadíval s bolesťou v očiach, ktorú už neskrýval. Naozaj som rád.
Mária prikývla. V pohľade mala jasno, čo si vybojovala počas mesiacov.
Dobre, netreba, aby si sem viac chodil.
Ivan ani neskoleboval, nesnažil sa vysvetľovať či presviedčať.
Odpustíš mi niekedy? spýtal sa ticho.
Na chvíľu sa zamyslela. Myšlienky ju vrátili k prebdeným nociam, slzám, sklamaniu aj pár šťastným chvíľam, ktoré ich kedysi spájali. Pozrela mu do očí a povedala:
UŽ som ti odpustila. Ale to neznamená, že chcem, aby sa vrátilo staré.
Ivan sklonil hlavu. Plecia sa mu zosunuli, no neupieral, neprosíkal.
Rozumiem, riekol.
Otočil sa a odišiel do šera večera. Mária sledovala jeho postavu, ako mizne v žiari pouličných lámp. Z diaľky počula smiech detí z dvora.
Potom sa obrátila a vošla do svojho bytu. Vo vchode voňalo po koláči susedka piekla. Na piatom poschodí už počula Tamaru, ktorá vyprávala o skúškach, a Slávka, ktorý analyzoval šachovú partiu.
Zavrela za sebou dvere, vyzula topánky, hlboko sa nadýchla. Doma bol konečne pokoj nie ten tísnivý, ktorý ju prenasledoval mesiace, ale láskavý, naplnený bežným životom. Nebol tu už priestor pre bolesť, pre neistotu ani pre otázky pri okne. Bol tu priestor len pre nich pre ňu, Tamaru a Slávka.
Ich nový život.
Život Máriu naučil, že človek nesmie zabudnúť dávať seba i svoje deti na prvé miesto. Lebo šťastie rodiny nemôže stáť na niekom, kto má vždy iné priority. Tam, kde majú miesto láska, vnímavosť a úprimnosť, aj po najťažšom období vždy začne svitať nový deň.
