– Žena, vezmite si svoj uterák z lehátka, ak sa už chystáte odísť, u nás nie je dovolené obsadzovať miesta od rána, – plná dáma v kvetinovom pareu zablokovala Natálii cestu k východu z pláže.
– Ľudia prichádzajú, niet kde sadnúť, a vy tu máte tri hodiny len jedny papuče.
Natália mlčky vytrhla spod matraca vyblednutú látku a zrolovala ju do pevného valca. Medzi prstami sa sypal jemný piesok, na koži zanechával sivé prašné stopy. Promenáda malého kúpeľného mestečka, zovretého medzi skalami a vodou, bublala poludňajším ruchom.
Reproduktor na záchranárskej veži chrčal, lákajúc na večernú plavbu, a pri pitnej fontáne sa tvoril rad kričiacich detí a unavených matiek.
Natália kráčala k penziónu po úzkej asfaltovej cestičke, popri nekonečných stánkoch s nafukovacími kruhmi a mušľami. Vo vrecku šortiek zazvonil telefón – majiteľka ubytovania, pani Ľubica, pripomínala, že si treba vyzdvihnúť čistú posteľnú bielizeň z práčovne.
Táto dovolenka, kúpená za peniaze ušetrené za rok a pol, mala byť časom ticha, ale zatiaľ prinášala len zhon a únavu z cudzích ľudí.
Kúpila si zájazd k moru, ale stretla starú hanbu. Pri bráne penziónu, pod košatou starou agátou, stál muž v svetlých ľanových nohaviciach a voľnej košeli. Fajčil, otriasal popol do kríkov hortenzie a obzeral si okoloidúcich. Vlasy na spánkoch mu pokrývala šedina, na čele sa mu vykreslili hlboké vrásky, no tie pravidelné črty, spôsob, akým držal bradu, a zvyk krútiť strieborným prsteňom – Natália ho spoznala okamžite. Osemnásť rokov dozadu tento človek nechal na kuchynskej linke lístok na rube bločku za elektrinu a jednoducho zmizol z mesta dva dni pred ich svadbou.
V malej izbe na druhom poschodí, ktorú si Natália prenajala na dva týždne, voňalo suchými bylinami a lacným plastovým nábytkom. Starý ventilátor na nízkej nočnej skrinke hučal, poháňajúc po miestnosti horúci vzduch. Veci ležali na svojich miestach: zložené letné šaty na operadle stoličky, rad krémov na zrkadle, otvorená detektívka na posteli. Táto predvídateľnosť domácnosti jej vždy dávala pocit kontroly nad životom, ktorý musela kedysi poskladať znova, ako rozbitú polievkovú misu.
Večer, keď horúčava ustúpila chladnému morskému vánku, na spoločné drevené dvere verandy niekto jemne zaklopal. Natália, nalievajúca si vodu do pohára, strnula. Spustila ruku na stôl.
– Natália, to som ja, otvor, – ozvalo sa spoza dverí známe barytón, trochu zachrípnuté a hlbšie. – Od pani domácej som sa dozvedel, v ktorej izbe bývaš. Dal som jej malý darček, a tak mi to prezradila.
Pristúpila, odsunula chatrnú závoru. Vladimír stál na prahu, v rukách držal prútený košík so zrelými jahodami a fľašou vína. Susedka z vedľajšej izby, mladá farbená blondína, vychádzala fajčiť na spoločnú terasu a spomalila, obzerajúc si hosťa.
– No, vitaj, – Vladimír prekročil prah, položil košík na kraj stola a klesol na plastovú stoličku. – Toľko rokov prešlo. A ty si sa takmer nezmenila, len pohľad máš prísny, že sa k tebe nedostaneš.
– Prečo si prišiel? – ustúpila k oknu, pritlačiac sa chrbtom k parapetu. Pohľad jej skĺzol po jeho tvári, vnímajúc drobné známky veku: miernu plnosť v ramenách, plešinu na temene, vačky pod očami.
– Treba sa porozprávať, Natália. Toľko čo ušlo, boli sme hlúpi, hrdí, – naklonil sa dopredu, dlaňami si oprel o kolená. – Celé tie roky som si ťa pamätal. Hľadal som ťa, čestné slovo. Len spoloční známi hovorili, že si odišla na východ Slovenska, a ty tu, na juhu oddychuješ. Ja sám som sa ubytoval v kúpeľoch o tri domy ďalej, náhodou som ťa na pláži v dave spozoroval.
– Hľadal? – uškrnula sa, tvár jej zostala pokojná. – Osemnásť rokov si hľadal, Vladimír? V susednom kraji? Alebo tri hodiny autobusom?
– Vtedy boli problémy, rozumieš? – povzdychol si, rozpažujúc ruky. – Biznis sa len rozbiehal, dlhy, veci s vážnymi ľuďmi. Stlačili ma poriadne, Natália. Chceli mi firmu zobrať, vyhrážali sa. Kam by som ťa ťahal? Odíšiel som kvôli tebe, aby som ťa neohrozil. Bol som mladý, hlúpy, myslel som, že tak to bude lepšie. Chcel som ťa zachrániť pred tou nočnou morou.
Z otvoreného okna zaznel hlasný detský plač – na ihrisku niekto spadol z kolobežky. V kuchyni na prízemí zarachotili hrnce, ozvalo sa búchanie noža o dosku – domáca pripravovala večeru. Obyčajný zhon kuriózneho domu plynul ďalej a menil mužove slová na prázdny hluk.
Ranné slnko prenikalo cez tenké záclony a kreslilo na linoleum dlhé žlté pruhy. Natália sedela v spoločnej kuchyni, čakajúc, kým zovrie smaltovaný čajník. Susedky z poschodia, dve staršie pani z Košíc, šuškali si pri umývadle, čistiac plastovú nádobu.
– Počuj, Natália, tvoj kavalier sa včera u Ľubice vypytoval, na ako dlho si prišla a či si sama, – tá mladšia, s výraznou pedikúrou, sa k nej otočila. – Vážny muž, hneď je to vidieť. Auto pri bráne – drahé, čierne. Od samého začiatku zdvorilý, Ľubici doniesol bonboniéru. Daj si pozor, neprepásť šťastie, v našom veku takí muži na ceste neležia.
– Neležia, – ticho zopakovala Natália a hľadela na vriacu vodu.
Vladimír ju zastihol bližšie k poludniu pri móle, keď začal mrholiť dážď, ktorý okamžite rozohnal ľudí pod prístrešky a do kaviarní. Vyrástol vedľa nej, držal nad ňou veľký čierny dáždnik a chytil ju za lakeť. Voňal z neho tabak a kolínska.
– Poďme dnes na večeru do normálneho podniku, Natália? Tu päť kilometrov odtiaľ je skvelá reštaurácia priamo na skale. Posedíme, spomenieme si na mladosť. Som teraz voľný človek, s manželkou sme sa rozišli pred tromi rokmi, deti nemám. Všetko mám: firmu v Košiciach, dom na vidieku, veľký byt. Len duše v tom niet. Chýbaš mi ty, tá naša úprimnosť.
Natália zastala, uvoľnila ruku. Otočila sa k nemu. Pozorne sa mu zadívala do očí, snažiac sa nájsť v nich aspoň tieň toho devätnásťročného chlapca, ktorého kedysi milovala, pre ktorého bola ochotná zanechať štúdium a odísť. No pred ňou stál cudzí, príliš sebavedomý štyridsiatnik, ktorý sa snažil kúpiť si jej priazeň za večeru v reštauráciách.
– Mám iné plány na večer, Vladimír.
– Nechaj to, aké plány môžu byť v tejto diere? – zamračil sa, mávnuc rukou smerom k šedým päťposchodovým domom mestečka. – Koľko si dala za tento zájazd? Smiešne. Ja ti za jeden deň dám viac, len sa presťahuj ku mne do kúpeľov, je tam voľný apartmán. Nie je to tvoja úroveň – tlačiť sa v súkromnom sektore, rachotiť hrncami v spoločnej kuchyni. U mňa budeš žiť ako kráľovná. Čo mlčíš? Naozaj z toho starého nič nezostalo?
Okolo nich prešla miestna predavačka rýb, nesúca ťažkú chladiacu tašku. Vrhla na Natáliu rýchly pohľad, v ktorom sa čítala zvedavosť: no pozrime, aká princezná, od takého muža nosom krúti.
Z cesty sa ozval ostrý škrípavý zvuk bŕzd – vodič autobusu takmer zachytil psa. Na chvíľu zavládlo ticho, prerušované len kvapkami dažďa bubnujúcimi o napnutú látku dáždnika.
– Vieš čo, Vladimír, – Natália urobila krok späť, vystupujúc pod drobné kvapky. – Moja mama po tvojom úteku ležala dva mesiace v nemocnici. S tlakom. A moje svadobné šaty viseli v skrini tri roky, ani som ich nevedela vyhodiť, pohľad na ne ma prenasledoval. Myslela som, že sa ti stalo nešťastie, hľadala som cez známych. A ty si ma zachraňoval. Pred dlhmi. V tichej Levoči, kde ťa každý pes poznal.
– Načo to hrabeš? – Vladimír odvrátil pohľad, krútiac prsteňom na prste. – Kto z nás v devätnástich nerobil hlúposti? Mali sme veci, točil som sa, ako som vedel, chcel som prežiť. Teraz môžem všetko napraviť. Akékoľvek tvoje želanie splním, rozumieš? Chceš – hneď zajtra ideme do mesta, do klenotníctva?
Dážď k večeru zosilnel, premenil sa na lejak s búrkou. Voda búšila do okien penziónu, zalievala úzky dvor a menila hlinité chodníky na prúdy blata. Dovolenkári sedeli v izbách, z okien sa ozývali zvuky zapnutých televízorov a buchot domina.
Natália sedela na posteli, podložiac si nohy. Vnútri mala pokoj, akoby sa stará rana konečne zahojila. Nezostala v nej ani zlosť, ani túžba vyrozprávať krivdy, ani stará bolesť, ktorá jej bránila nadväzovať nové vzťahy. Zostalo len mierne čudovanie nad tým, ako veľmi tento človek meškal so svojimi sľubmi krásneho života.
Bližšie k desiatej večer zazvonil telefón znova. Na obrazovke sa zobrazilo neznáme číslo, ale Natália vedela, kto to je.
– Porozmýšľaj dobre, Natália, – Vladimír hovoril nahlas, prekrikujúc šum dažďa. – Som tu do konca týždňa. Izba tristodva, hlavná budova. Príď, posedíme bez tejto cesty a blata. Nechaj si tie okolky, my sme predsa blízki ľudia. Toľko rokov stratených kvôli hlúpostiam, načo teraz míňať čas na urážky?
– Dobrú noc, Vladimír, – povedala rovným hlasom a stlačila červené tlačidlo.
Vstala, pristúpila k oknu a pevne zatiahla záclony, oddeľujúc izbu od zúriacej nepohody vonku. Život dávno tiekol inou koľajou a v tej novej koľaji pre Vladimíra jednoducho nebolo voľného miesta.
V piatok sa počasie znovu obrátilo k lepšiemu. Obloha sa vyjasnila, stala sa modrou, slnko pálilo od rána, nútiace asfalt vydychovať ťažký zápach. Promenáda sa opäť zaplnila ľuďmi v pestrých šortkách a s nafukovacími matracmi.
Vladimír sa už neukazoval pri bráne penziónu. Pani Ľubica ráno mimochodom poznamenala, že videla, ako čierne auto odchádzalo smerom k diaľnici – zrejme si hosť vypísal odchod skôr.
– Tak ti ten obchodník odišiel, Natálka, – domáca vytriasala na šnúre koberček z predsiene. – A ty si hlúpa, dievča, prepáč starej. Taký výstavný muž, s peniazmi. Mohla si teraz bývať v Košiciach, a nie v tej svojej kancelárii za pár centov sedieť. A čo ti chýbalo? Nuž, ušiel chlapec v mladosti, bál sa zodpovednosti. Teraz chcel aspoň tak odčiniť vinu.
Natália nič neodpovedala, len sa usmiala. Vzala uterák, tašku s knihou a vybrala sa smerom k moru, snažiac sa držať tienistej strany ulice.
Večer, keď slnko začalo zapadať za obzor a farbiť vodu do ružova, sedela na kraji móla, ďalej od hlučných kaviarní a detských ihrísk. Voňalo slanou vodou, jódom a riasami vyhodenými na breh po búrke. Natália vybrala z vrecka kúpené figy na trhu, opatrne rozlomila plod na dve polovice.
Dolu, pri samej vode, starší muž v vypratej paname trpezlivo navliekal na háčik červíka a jeho vnuk, asi sedemročný, sledoval splávok. Obyčajný jednoduchý život plynul svojím tempom.
Natália si odpila vychladenej minerálky a pozrela na hasnúci západ. Pred ňou zostával ešte celý týždeň dovolenky.
