Božena zlízla biely krém z čajovej lyžičky.
— Božena, teraz ste dôchodkyňa. Nemáte na čo míňať. S Marekom sme sa rozhodli, že vám znížime pomoc.
Na stole stál tort za dvadsať eur. Kúpený z Boženinho dôchodku.
Božena hľadela na prázdnu šálku. Čaj už dávno vychladol. Vnútri niečo sucho cvrklo.
— Čo znamená znížiť? — spýtala sa Božena.
Miriama odložila lyžičku. Utrila si pery obrúskom. Pohyby boli pomalé, gazdovské.
— Presne to, čo počujete. Včera vám prišiel prvý dôchodok. Päťsto eur. Nájom je sto. Na jedlo vám to bohato stačí. Načo vám treba viac?
Marek sedel vedľa. Pozeral do taniera. Vidličkou dlabal zvyšky piškótového cesta.
— Marek, ty si to myslíš tiež? — spýtala sa Božena.
Syn pokrčil plecami.
— Mami, veď máme hypotéku. Úver na auto. Miriamka si potrebuje dať spraviť zuby. Ty sedíš doma. Nepotrebuješ predplatné ani nové šaty.
Božena si pritiahla papierový obrúsok. Vzala pero.
— Sedím doma. S vašimi deťmi.
— No veď ste babička! — ohradila sa Miriama. — To je vaša radosť!
— Tých tristo eur, čo ste mi dávali, — Božena napísala číslo na obrúsok. — To nebola pomoc. To bola mzda za moju prácu.
Miriama krátko sa zasmiala. Nie od radosti. Od zlosti.
— Fuj. Zapol sa jej elektromer. Aká práca? Sedíte s vlastnými vnúčatami!
— Štyridsať hodín týždenne. Plus ich vyzdvihujem zo škôlky. Plus im varím obed z mojich surovín.
— My sme vám porodili vnúčatá! — hlas nevesty vyletel hore.
— Tie ste si porodili pre seba, Miriama.
Marek s rachotom hodil vidličku na stôl.
— Mami, nezačínaj. Miriama má pravdu. Platiť vlastnej matke za čas s vnúčatami je proti prírode. Viac žiadne peniaze nepošleme. Bodka.
Božena mlčky vstala. Podišla ku komode. Otvorila hornú zásuvku. Vytiahla zväzok kľúčov.
Podišla k stolu. Hodila kľúče pred syna. Kov zacinkal o okraj taniera.
— Čo to je? — Marek sa zamračil.
— Kľúče od vášho bytu. Keď som teraz len milujúca babička, nie platená opatrovateľka, môj rozvrh sa mení.
Miriama dostala červené fľaky.
— Ako to mám chápať, Božena?
— Veľmi jednoducho. Od zajtra vodíte Toma a Paulínku do škôlky sami. Paragóny si beriete sami. Víkendy deti trávia s vami.
— Ja chodím do práce! — vykríkla nevesta.
— Aj ja som chodila. Štyridsať rokov vo fabrike. Teraz odpočívam.
Božena podišla k vchodovým dverám. Otvorila ich.
— Dopili ste čaj? Dojedli ste tortu? Východ je tam.
Marek vstal prvý. Tvár mu sčervenela. Schmatol bundu z vešiaka.
— Ešte oľutuješ, mami. Zavoláš, keď ti bude smutno.
Božena mu neodpovedala. Zabuchla dvere a otočila zámok.
V pondelok sa Božena zobudila o ôsmej. V kuchyni bolo ticho. Nikto nepýtal rozprávky. Nikto nerozlieval kompót na čistý obrus.
Uvarila si poriadnu kávu. Vytiahla peknú šálku.
Zvonček pri dverách zazvonil o štvrť na deväť.
Dlho. Drzo. Bez prestania.
Božena podišla k dverám. Pozrela cez šošovku.
Na schodisku stála Miriama. V zuboch držala mobil. V jednej ruke žltú tašku z obchodu. Druhou rukou držala štvorročnú Paulínku za kapucňu bundy. Vedľa nej prešľapoval šesťročný Tomko.
— Otvárajte! — zakričala Miriama na zatvorené dvere. Trhla kľučkou.
Božena stlačila tlačidlo domofónu.
— Spím, Miriama.
— Božena, nebuďte smiešna! O deviatej musím byť v robote! V škôlke je karanténa, tam ich nezoberiem.
Deti začali kňučať. Paulínka si pretierala oči špinavou rukavicou.
— Ja som na dôchodku. Mám svoj režim.
Miriama kopla do dverí čižmou.
— Nechám ich tu! Na chodníku! Potom sa vysvetľujte so sociálkou!
Božena si priložila čelo na studený kov dverí.
— Nechaj. Susedka, teta Oľga, je práve doma. Hneď zavolá policajtov. Poviem, že matka nechala deti na chodbe a ušla.
Za dverami bolo ticho. Počuť len ťažké dýchanie nevesty.
— Ste šialená. Stará mrcha, — vycedila Miriama.
Kroky utíchli. Výťah zarachotil. Odviezli sa preč.
Božena šla do kuchyne. Káva už vychladla. Vyliala ju do výlevky a uvarila novú. Ruky sa jej mierne triasli. Ale vnútri bolo pokojne.
Marek volal na obed.
Božena nezdvihla hneď. Počkala, kým zazvoní tretíkrát.
— Počúvam.
— Mami, si úplne šialená? — Marek kričal do telefónu. V pozadí hučali autá. — Miriama dostala vytŕčanie! Meškala dve hodiny, lebo vozila deti k mojej svokre na druhý koniec mesta!
— A ako sa má Zdena? — pokojne sa spýtala Božena. — Potešila sa vnúčatám?
— Nerozčuľuj ma. Prečo si spravila tento cirkus?
— Marek, ja som ťa upozorňovala. Moje služby stoja peniaze. Vy ste odmietli platiť.
— Aké peniaze?! To je tvoja krv!
Božena vzala zo stola obrúsok so včerajšími poznámkami.
— Krv? Dobre. Pred tromi mesiacmi si si odo mňa požičal dvetisíc eur. Na opravu prevodovky. Vrátil si?
Marek zasekol.
— Vrátim. Oneskorí sa výplata a vrátim.
— Nevrátiš. A ja som si na tú sumu vzala úver. Platím úroky z dôchodku. Päťsto eur. Mínus sto nájom. Mínus štyridsať úver za tvoje auto. Koľko zostane?
— Veď ti nosím potraviny!
— Raz za mesiac. Dve balenia múky a kura. Za dvadsať eur. Deti u mňa spapali za týždeň za štyridsať.
— Mami, veď ty stále všetko prepočítavaš! — zavyl Marek.
— Musela som sa to naučiť. Keď syn prepočítava môj dôchodok.
Božena zložila telefón. Stlačila tlačidlo stíšenia.
Večer v bankovej aplikácii zacinkalo oznámenie.
Prevod od Mareka. Sto eur. Správa: „Na. Zadus sa.“
Božena poslala peniaze späť. Správu nenapísala.
Prešli dva týždne.
Žili ako cudzí. Žiadne hovory. Božena chodila do parku. Čítala knihy. Odniesla si starý kabát do čistiarne.
V piatok večer piekla jablkový koláč. Len tak, pre seba. Vôňa škorice naplnila malú kuchyňu.
Zazvonil zvonec.
Božena otvorila. Na prahu stál Marek. Zmoľtený. Oči mu behali. Vedľa neho stál Tomko v špinavej modrej bunde.
— Mami, zachráň ma.
Marek vtlačil syna do chodby.
— Čo sa stalo?
— Miriama je v nemocnici. Podozrenie na zápaly slepého čreva. Idem za ňou, zháňať lekárov. Paulínku si zobrala svokra, a Tomka nemám kam dať. Nechaj ho do zajtra. Prosím.
Božena sa pozrela na vnuka. Stál so sklonenou hlavou. V rukách držal tablet.
— Dobre. Poď, Tomko. Vyzleč sa.
Marek vydýchol, ako keby zhodil mech zemiakov.
— Ďakujem, mami. Zavolám ráno.
Dvere sa za ním zavreli skôr, než sa Božena stihla spýtať na číslo nemocnice.
Tomko si vyzliekol bundu. Hodil ju na zem.
— Zdvihni a poves na vešiak, — pokojne povedala Božena.
Chlapec spoza obočia na ňu pozrel. Zdvihol bundu.
— Si hladný?
— Nie. Jedli sme v mekáči.
Sadli si do kuchyne. Božena krájala koláč.
— Ako je mame? Veľmi ju bolelo brucho?
Tomko hltal koláč.
— Mamu nebolelo brucho.
Božena zastala. Nôž zamrzol milimeter od taniera.
— A prečo otec povedal, že je v nemocnici?
— Neviem. Mama doma skúšala plavky. S otcom išli do hotela. Teta Vika má narodeniny.
Vnútri sa čosi zavrelo na ťažký, hluchý zámok.
Odložila nôž. Utrila si ruky. Vzala telefón.
Otvorila profil Viki, mladšej sestry Miriamy. Prvý príbeh sa načítal s veselou hudbou.
Drevené mólo. Bazén s teplou vodou. Miriama v nových zelených plavkách činkuje pohárom so šampanským. Popis: „Baby, to je ono! Manželia nám zaplatili víkend!“ Čas nahratia — pred štyridsiatimi minútami.
Hotel na okraji mesta. „Kosodrevina“. Dvadsať kilometrov od mesta.
V telefóne čvachtlo oznámenie. Od Mareka.
„Mami, falošný poplach. Nie je to zápaly čreva. Ale lekári odporučili kľud. Zostaneme u jej mamy do nedele. Nech Tomko u teba pobudne dva dni. Bozkávam.“
Božena dlho pozerala na obrazovku.
Potom pozrela na Tomka. Ten rozmazával jablkovú plnku po stole.
— Tomko, obleč sa.
Chlapec zdvihol hlavu.
— Kam? Veď sme len prišli.
— Ideme k mame. Zablahoželať tete Vike.
Taxi stálo dvadsať eur.
V aute páchlo lacným osviežovačom a mokrým snehom. Tomko zaspal na zadnom sedadle. Božena hľadela z okna. Míňali holé čierne stromy.
Nebola v nej žiadna zlosť. Bol v nej chladný kalkul.
Auto zastalo pri kovaných bránach hotela „Kosodrevina“.
Božena zaplatila. Vystúpila do mrazivého vzduchu. Vyviedla spiaceho Tomka.
Chlapec zíval a pretieral si oči. Bunda zapnutá krivo. Čiapka zosunutá nabok.
Na recepcii stála vysoká slečna v prísnej uniforme.
— Dobrý večer. Povedzte mi, kde prebieha oslava Viktórie Sabolovej?
Slečna sa naučené usmiala.
— Zlatá sála, chodba vpravo. Chcete odprevadiť?
— Nájdeme si to.
Božena pevne držala Tomka za ruku. Kráčali po chodbe s mäkkým kobercom. Hrala tlmená hudba. Vo vzduchu visela vôňa drahých parfumov a pečeného mäsa.
Odtlačila ťažké dubové dvere Zlatej sály.
Vnútri bolo asi dvadsať ľudí. Dlhý stôl plný predjedál. Stlmené svetlo. Za stolom dvíhal prípitok akýsi bacuľatý chlap.
Miriama sedela vedľa oslávenkyne. Vo večerných šatách s odkrytými ramenami. Vlasy krásne upravené.
Marek sedel oproti. Smejal sa, opretý o operadlo stoličky. V ruke pohár whisky.
Božena vošla do sály.
Kroky na parkete boli hlasné. Tomko sa potkol o nohu stoličky a zakňučal.
Niekoľko ľudí sa otočilo. Prípitok stíchol.
Marek otočil hlavu. Jeho úsmev zmizol tak rýchlo, ako keby ho zotreli handrou. Tvár mu zbelela.
— Mami? — vydýchol. Pohár cvrkol o okraj taniera.
Miriama sa naklonila dopredu. Oči mala okrúhle ako taniere.
Božena podišla priamo k ich stolu.
Nekričala. Nenadávala. Hovorila pokojne, ale počul ju celý sál.
— Marek. Zabudli ste si batožinu.
Božena postrčila Tomka dopredu. Ten bežal k matke a zahrabal sa nosom do jej šiat, pričom na hodvábe nechal mokrú šmuľu od špinavého rukáva bundy.
— Mami, ja hladný! — skučal Tomko.
Miriama zaťala čeľusť tak, že sa jej naježili žily.
— Božena, čo to vyvádzate? — zasyčala nevesta. — Hanbíte nás pred známymi! Okamžite odíďte a zoberte ho!
Vika, oslávenkyňa, vstala.
— Marek, čo je to za cirkus? Vy ste vraveli, že deti máte postarané.
Marek vyskočil. Chytil Boženu za lakeť. Prsty sa zovreli bolestivo.
— Prečo si prišla? Veď som ťa prosil!
Božena pomaly sklopila pohľad na jeho ruku. Potom sa mu pozrela do očí. Pozerala na neho ako na prekážku. Ako na prázdne miesto.
— Daj ruku preč, Marek.
Odtrhol prsty.
— Klamali ste mi, — povedala Božena nahlas, aby to počuli aj hostia. — O zápale čreva. O nemocnici. Hodili ste dieťa ako vec do úschovne a šli ste piť.
— Sme unavení! Máme právo na oddych! — vykríkla Miriama.
— Máte. Ale na vlastné náklady. S deťmi budete oddychovať spolu. Ja som na dôchodku. Môj pracovný čas sa skončil.
Božena sa otočila.
— Babička! — zakričal Tomko.
Neotočila sa. Kráčala k dverám a hľadela priamo pred seba.
Do chrbta jej vrazil synov krik:
— Ty mi už nie si matka! Zabudni naše číslo!
Dvere sa zavreli a odrezali ju od hluku sály.
Na chodbe bolo ticho. Božena si upravila golier kabáta. Zavolala taxík naspäť. Vnútri bola zvláštna prázdnota, z ktorej sa akosi velmi ľahko dýchalo.
V nedeľu na obed sa kľúč ťažko otočil v zámke Boženninho bytu.
Dvere sa zatriasli od úderu.
Potom zvonček. Dlhý. Šialený.
Božena si sypala čaj do obľúbenej šálky s mačkami. Neponáhľala sa. Stiahla rýchlovarnú kanvicu. Utrila stôl hubkou.
Podišla k dverám. Neotvorila.
— Kto tam? — spýtala sa nahlas.
— Otvor! Vymenila si zámky?! — Marekov hlas sa lámal.
— Vymenila. Ráno prišiel zámočník. Vzal si päťdesiat eur. Z môjho dôchodku.
Marek udrel päsťou do dverí.
— Mami, si pri zmysloch?! Miriama so mnou druhý deň nehovorí! Vika nás vyhodila z oslavy! Bol tam môj šéf, všetko videl!
— Tvoje problémy, Marek.
— Vynes moje veci! — zreval na schodisku. — Náradie, udice, korčule. Všetko, čo ležalo na balkóne.
— Vynesiem. V piatok. Poskladám do škatúľ a vystavím k smetnému žľabu.
— Si chorá! Vlastného vnuka si spravila na posmech! Zničila si mu detstvo!
— Detstvo mu ničia rodičia, ktorým prekáža, keď pijú šampanské v hoteli.
Za dverami visela ťažká tma.
Potom Marek vycedil cez zuby:
— Umrieš v samote. Nikto ti nepodá ani pohár vody.
Božena sa usmiala. Do odrazu v šošovke. Úsmev bol tvrdý.
— Kúpim si filtračnú kanvicu. S donáškou. Zbohom, Marek.
Odstúpila od dverí. Kroky na schodoch utíchli.
V kuchyni voňal čerstvý čaj a pokoj. V byte neboli cudzie špinavé topánky, ani rozbité hračky, ani kričiaci príbuzní. Po prvý raz po dlhých rokoch patril len jej.
Božena si sadla za stôl. Odpila si horúceho čaju.
A čo by ste na Božennom mieste urobili vy: nechali by ste si dieťa a prehltli lož, alebo by ste ho tiež rovno doviezli na oslavu k rodičom?
