Myslel som si, že babka nám pomôže s vnúčatami, ale nakoniec nám zničila dom.
Tento príbeh mi rozprávala jedna blízka znáká. Jej rodina je obyčajná mladá dvojica s dvoma malými deťmi: päťročnou dcérkou a synkom, ktorý má rok a pol. Ako u mnohých, všetko išlo štandardne – mama na materskej, otec v práci. Žili skromne, no šťastne.
Kým im neskončili peniaze.
Keď malému synkovi napĺňal rok a pol, moja známa, Zuzana, sa rozhodla vrátiť do práce. Jej manžel sa snažil, no jeho plat sotva pokryl základné výdavky. O chúve nebola reč – bolo to príliš drahé. Jedinou možnosťou sa zdala byť babka, manželova mama. Na prvý pohľad súhlasila bez problémov. Všetci si mysleli, že sa bude o vnúčatá rada starať, zatiaľ čo Zuzana prinesie do rozpočtu nejaké peniaze.
Zuzana bola vychovaná v úcte k starším, preto ani len nenapadlo, že by babka nezvládla tento úlohu. Veď predsa vychovala svojho syna na slušného človeka.
Lenže všetko sa vyvinulo inak.
Po pár týždňoch začala babka vyčítavé hovoriť, že deti sú nevychované, nič nepočúvajú, robia neporiadok, zle jedia a behajú po byte. Každý deň volatila Zuzane a sťažovala sa, aké je to náročné.
“Chce to tvoju tvrdú ruku, ty si ich zle vychovala!” hovorila s hnevom. “Ja niesom chúva. Mám svoje povinnosti a starosti o zdravie. Nie som povinná sa o ne starať každý deň.”
Vrcholom bolo, keď raz požadovala, aby mala “svoj voľný deň v strede týždňa”. Zuzana bola v šoku: ona s manželom museli chodiť do práce, ale babke zrazu trebalo oddych. Kde nechať deti? To už nikto neriešil.
Kritika sa netýkala len detí. Zrazu si začala uzurpovať moc v ich dome. Uteráky visia zle, prikryvky sú “pokrivené”, hrnčeky stoja na nesprávnych poličkách. Raz dokonca začala triediť ich bielizeň, lebo podľa nej “v jej dome” musia veci byť podľa jej pravidiel. Zuzana s manželom najskôr trpezlivo znášali jej výčitky, no postupne im dochádzala trpezlivosť.
Keď staršiu dcérku konečne prijali do škôlky, Zuzana si oddýchla. Zostal len synček, ktorého podľa predpokladov do škôlky nevezmú ešte aspoň rok. Ale rozhodnutie už bolo jasné – babka už nebude na starosti. Zuzana minimalizovala kontakt. Volali si raz za dva týždne, vnúčatá videla tak raz mesačne, a to bez väčšej radosti na oboch stranách.
Áno, babka pomohla v ťažkých časoch, ale neustále výčitky, tlak a snaha všetkých “vychovávať” nakoniec úplne prerušili ten slabý zvyšok dôvery, čo medzi nimi ostal. Zuzana mi povedala, že už nechce, aby jej deti vyrástli pod takým útlakom. Sama vyrástla bez babičkyných kázní a verí, že s deťmi má byť teplo a láska, nie krik a nespokojnosť.
Zvonka to môže vyzerať ako nevďačná nevesta. Ale keď vám niekto každý deň kazí náladu, súdi vás za každú maličkosť a namiesto pomoci len pridáva stres, človek má chuť utiecť. A nevrátiť sa.
Občas mám pocit, že starí rodičia zabúdajú – vnúčatá nie sú ich deti. Nemusia ich vychovávať od nuly, denne a za každých okolností. Sú tu pre lásku, múdre slová a starostlivosť. Nie aby v nich udržiavali výchovné metódy z osemdesiatych rokov s krikom a výčitkami.
Takže Zuzana sa rozhodla: radšej sa bude trápiť sama, ale nevpustí do domu človeka, ktorý svojou prítomnosťou všetko ničí. A ja ju chápem.
A vy čo si myslíte – mali by starí rodičia pomáhať s vnúčatami denne, alebo je to len otázka dobrovoľnosti, ktorú nemožno vynucovať?
