„Myslela som, že neprídeš…“ — príbeh jedného návratu
Keď sa Erik vrátil z práce domov, hodil tašku na zem, vyzul sa a prešiel do kuchyne:
„Čo máme na večeru?“ spýtal sa ako obvykle.
Zuzana sa ani neobzrela.
„Nič. Ale to je jedno. Dnes som sa rozprávala s majiteľkou bytu. Povedala som jej, že sa sťahujeme koncom mesiaca.“
Erik stuhol.
„Čo? Veď sme sa dohodli, že sme ešte nenašli nové bývanie.“
„A načo hľadať?“ Otočila sa naňho s úsmevom. „Sťahujeme sa… k tvojej bývalej žene, k Marte.“
Pokojne si sadol na stoličku, ako by ho omráčili.
„Zuzana, si pri zmysloch?“
„Úplne. Sám si hovoril, že časť bytu je stále tvoja. Ušetríme peniaze, už som našiel škôlku pre Matúša v okolí, a obchody sú na dosah.“
Erik cítil, ako sa mu dvíha tlak. Už dlho sa necítil ako pán vlastného života. Práca mu v poslednej dobe platila menej, výstavbu, na ktorú dúfal, pozastavili, a peňazí bolo čoraz menej.
So Zuzanou to už dlho išlo z kopce. Bola mladšia, náročná a zvyknutá na luxus. Kedysi to vyzeralo lákavo. Teraz to bolo únavné.
Dlho váhal, ale nakoniec zavolal Marte.
„Máme problémy. Potrebovali by sme niekde pár mesiacov bývať.“
„Aj ty máš nárok na tento byt, Erik. Samozrejme, príďte,“ odpovedala pokojne.
Keď prišli, Zuzana si prezrela byt a pohoršene si krčila nos:
„Je tu trochu tmavo,“ povedala a prešla si po izbách v topánkach. „Ale stačí to.“
Marta to všetko zniesla mlčky. Ale keď došlo na kuchyňu, stanovila pravidlá:
„Upratujeme sa po poradí. Varíme si sami. Chladnička je spoločná, ale s vlastnými policami.“
Zuzana sa ohradila:
„Neprišli sme sem, aby nám niekto stanovoval pravidlá!“
„A my vám neponúkame hotel,“ odpovedala Marta bez zvýšenia hlasu.
Nasledujúci mesiac bol peklo. Zuzana sa k Marte stále pútala, naznačovala, že by sa mala odsťahovať. Ale Marta vydržala. Erik mlčal, lebo vedel, že za to všetko môže on.
Raz Marta povedala:
„Odídem k rodičom. Trochu si oddýchnem. Len vás prosím, nezničte byt.“
Zuzana sotva skrývala radosť. Už na druhý deň však začala znova:
„Objednala som dizajnový projekt, vybrala som dlažbu, treba zaplatiť…“
Erik vybuchol:
„Si úplne blázon?! O ničom sme sa nerozprávali. Nedám ti ani cent!“
„A kto si ty, aby si rozhodoval?“ odsekla. „Už dávno nie si manžel, ale peňaženka, ktorá je takmer prázdna.“
Večer si zbalila tašky.
„S Matúšom odchádzame do Košíc. Ak nás budeš chcieť vrátiť, príď. A prinásaj peniaze.“
Erik mlčky vybral kartu a hodil jej ju do tašky.
„So synom sa budem stretávať v nedeľu.“
Keď sa za nimi zavreli dvere, Erik prvýkrát po rokoch pocítil slobodu. Stal pri okne a dlho sa díval na rieku.
O týždeň neskôr sa vrátila Marta. Ticho, ako vždy. Počul vodu v kúpeľni a rýchlo tam zajel, zabudnúc, že v byte už niekto je.
„Prepáč…“ zamrmlal, keď ju uvidel.
Ona vyšla do kuchyne a on, bez otáčania, povedal:
„Myslím, že ťa stále milujem.“
„Aj ja, Erik. Ale späť cesta nevedie. Len začať znova.“
„Som pripravený,“ zašepkal.
„Pri„Dobre, ale tentoraz varíš ty,“ usmiala sa Marta a podala mu škrabku.
