Myslela som si, že moja dcéra má šťastnú rodinu… kým som k nim neprišla na návštevu.
Keď naša Zuzana oznámila, že sa vydáva za muža o osem rokov staršieho, s manželom sme nič nenamietali. Hneď na nás zapôsobil – inteligentný, zdvorilý, galantný. Tomáš vedel, ako sa zapáčiť. Doslova našu dcéru zasypával pozornosťou: kvety, výlety, darčeky. A keď vyhlásil, že preberá všetky svadobné výdavky – reštauráciu, šaty, kameramanov, dekorácie – málo som sa nerozplakala. Boli sme presvedčení: naše dievča je v dobrých rukách.
– Má vlastnú firmu, mami, nemaj strach, – hovorila Zuzana. – Je zabezpečený, má všetko pod kontrolou.
Pol roka po svadbe Tomáš prišiel s nami a Zuzanou na návštevu. Prešiel sa po byte, nič nepovedal. Na druhý deň prišli merači. O týždeň – remeselníci. A naša staršia bytovka v Nitre sa zrazu skvela novými päťkomorovými oknami s protihlukovou izoláciou. Potom prišiel nový balkón, klimatizácia, dokonca nová dlažba.
S manželom sme zmätene ďakovali zaťovi, ale on len mávnol rukou: „Hlúposť. Rodičom manželky – len to najlepšie.“ Samozrejme, bolo nám to príjemné. A mohli sme sa tešiť, keď je dcéra v lásku, v dostatku, s takým starostlivým manželom?
Potom sa im narodilo prvé dieťa. Všetko ako vo filme: prepustenie z pôrodnice s balónikmi, krásny overal, plienky s čipkou, fotograf – všetko prvotriedne. S manželom sme sa len dojímali: „No veď, šťastná rodinka.“
O dva roky prišlo druhé dieťa. Oslava znova, darčeky, hostia. Ale Zuzana akoby vyhasla. Unavené oči, úsmev vynútený. Najprv som si myslela – popôrodová únava. Veď dve deti – to nie je ľahké. Ale s každým telefonátom som viac cítila: dcéra predo mnou niečo skrýva.
Rozhodla som sa ísť k nim sama. Zavolala som, upozornila ich. Prišla som večer. Tomáša nebolo doma. Zuzana ma privítala bez nadšenia, deti si hrali v izbe, išla som k nim – pohladkala som ich po hlavičkách, privinula. Srdce sa tešilo – vnúčatá predsa. A keď sa deti zabavili kresleným filmom, potichu som sa opýtala dcéry:
„Zuzana, drahá, čo sa deje?“
Zazerala sa, pozrela nabok, potom vynútene zaškríniakla:
„Všetko je v poriadku, mami. Len som unavená.“
„Nie si len unavená. Akoby si neustále potlačená. Nesmeješ sa, oči smutné. Ja ťa poznám, Zuzana. Povedz mi, čo nie je v poriadku?“
Zaváhala. V tom sa ozvalo zabuchnutie dverí – prišiel Tomáš. Videl ma a takmer nebadateľne sa mu zkrivili pery. Zdalo sa, že sa usmial, pozdravil, ale pohľad – ľadový, akoby som mu prekážala. V tom som zacítila vôňu parfumu – výraznú, ostrú, vô_**_**”Zuzana sa pozerá do diaľky a šepká len jedno slovo: ‘Utečiem…'”_**_**
