Dnes sa mi v hlave premieta jeden zážitok, na ktorý asi nikdy nezabudnem.
V bratislavskom autosalóne, ktorý vždy vyžaroval luxus a exkluzivitu, sa udiala scéna ako z filmu. Pracovala tam mladá manažérka, Zuzana. Vždy dokonalá, usporiadaná, v saku vo farbe holubice, s prísnym výrazom a pohľadom, ktorý dokázal človeka prebodnúť. Práve dnes si všimla muža, ktorý do showroome vkĺzol nenápadne mal na sebe šedú mikinu s kapucňou a obuté obyčajné tenisky, džínsy poznačené časom. Pristavil sa pri čisto novom športiaku, ktorý žiaril medzi ostatnými autami.
Zuzana k nemu zamierila rezkým krokom a s ledva skrytým pohŕdaním mu ukázala smer ku dverám:
Autobus stojí o ulicu ďalej, milý pane. Nemyslím si, že by ste mali skláňať pohľad na naše autá, ani na takýto kúsok. Tieto veci stoja omnoho viac, než si môžete predstaviť.
Muž sa ani nepohol. Pokojne zotrvával pri aute, letmo sa pozrel na svoje hodinky, akoby sa nič nedialo. V tej chvíli sa však rozleteli dvere do kancelárie a dnu vbehol generálny riaditeľ, pán Kováč. Vyzeral vystresovane, v rýchlosti si naprával kravatu, nervózne si zapínal sako.
Okolo Zuzany prebehol bez slova, pohľadom vyhľadal muža v mikine, okamžite sa pred ním uklonil a s rešpektom povedal:
Vitajte, pán Kráľ! Ospravedlňujem sa, že ste museli čakať. Nevedeli sme, že majiteľ celej siete autosalónov príde tak skoro!
V tej sekunde Zuzana zbledla ako stena, vytratila sa jej istota a zarazene len sledovala, čo sa bude diať. Muž v mikine sa otočil k nej, v jeho očiach nebola žiadna zlosť, len hlboké sklamanie. Pomaly k nej podišiel a ticho poznamenal:
Pôvodne som vám dnes chcel osobne odovzdať menovanie na vyššiu pozíciu. Ale to, ako ste sa dnes správala k človeku, mi veľmi uľahčilo rozhodnutie.
Zuzana zalapala po dychu, chystala sa niečo povedať, no slová jej uviazli v hrdle.
Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Pán Kráľ sa otočil na riaditeľa a už len sucho skonštatoval:
Vo firme nepotrebujem ľudí, ktorí hodnotia ostatných podľa výšky peňaženky. Prosím, dajte jej dnes výpoveď. A pripravte mi kľúče od tohto auta odchádzam na ňom.
Bez zbytočných gest, iba vytiahol z vrecka mikiny obyčajnú plastovú kartu, ktorá však bola limitovaná edícia pre najbohatších, a podal ju riaditeľovi. Zuzana zostala stáť uprostred predajnej plochy, sledovala chlapa v mikine, ktorý jej v priebehu jednej minúty zrútil všetko, čo si vybudovala len preto, že ona si myslela, že mikina nezaslúži úctu.
A ja si znovu pripomínam, že peniaze možno otvoria dvere, ale dobré spôsoby si za ne nekúpime. Každý človek si zaslúži úctu, nikdy totiž nevieme, kto naozaj stojí pred nami.
